Denník N

Zdravotný hendikep nás učí …

okrem iného trpezlivosti samého so sebou, sebaprijatiu, ale aj tomu, o čom chcem písať dnes – vedieť požiadať o pomoc.

K napísaniu tohto článku ma inšpiroval raper na fúriku, pardon vozíku – Bekim. Priznám sa, rap nie je to, čo ja počúvam, ale jeho texty a zmysel pre humor „žerem“. Dnes som pozerala jedno video, v ktorom sa práve tento chalan „priznal“ že aj jeho práve hendikep naučil vedieť požiadať o pomoc. On použil vlastný príklad, keď v nemocnici dostal od niekoho cukríky a keďže mal na ne chuť tak si jeden chcel rozbaliť, no trvalo mu to „tri hodiny“. No dobre, v reáli možno nie tri, ale ochrnutý človek a jeho motorika sú na tom dosť „na prd“ … Takže cukrík si odbalil, spadol mu na zem a keď mu ho sestrička mala podať tak ho vyhodila, lebo veď zo zeme jesť nebude, takže buď požiada o pomoc, alebo strávi ďalšie tri hodiny rovnakou činnosťou alebo mu aj chuť na ten kúsok sladkej hmoty prejde …

A toto mi pripomenulo môj vlastný zážitok, kedy som nedokázala požiadať o pomoc …

Mobil som ešte nemala a tak som bola s kolegyňou z mesta, kam som mala ísť dohodnutá, že ma bude čakať na stanici v konkrétnom čase, kedy mi príde vlak. Tak som sa vybrala na cestu a asi sme meškali, miesto kde stojíme som akosi prepočula, no a čas bol taký, že treba vystupovať. Na jednej strane už nastupovali ďalší cestujúci a keďže v cieli mojej cesty bol i peróny, nie nástupištia vystúpila som druhou stranou – veď vlak odíde a ja sa pokojne „preparkujem“ kam treba. Že je zle, som zistila keď som sa vysypala do koľajiska. Biela palica „zdrhla“ niekam mimo môj dohľad a dohmat, no to už sa ma chytila mierna panika, lebo som vedela, že som vystúpila zle. Vlak odišiel a ja som sa roztrasená vybrala hocikde, len mimo koľajiska. Pri tejto činnosti ma zbadal výpravca, ktorý na mňa slušne povedané navrešťal spôsobom „Baba bláznivá, čo robítš mimo nástupišťa, medzi koľajami nemáš čo hľadať“ a zavolal policajtov. Tí ma odviedli do kancelárie a samozrejme – doklady. Videli preukaz ZŤP-S a riešili že ako je možné, že pri svojom hendikepe nemám doprovod, keď ho evidentne potrebujem … Verím, že asi som duševne v poriadku veľmi nevyzerala … Zrejme sa ma dotklo že si myslia že som mentálne postihnutá, psychický tlak, nevedela som, čo bude, no asi mi nenapadlo nič lepšie, ako rozplakať sa. Vypýtala som si pohár vody a vysvetlila som im, v čom je môj problém a požiadala som ich, nech zavolajú známej, ktorá ma má čakať … Príhoda skončila priateľským podaním rúk a mojou úvahou, že si za to môžem sama – nevedela som nastupujúcich cestujúcich požiadať o pomoc …

Logika a zdravý rozum hovoria, že v tom veku (mohla som mať 20) už by som s niečím takým už nemala mať problém. No asi nemala, veď som zrakáč od malička, takže čo mám čo vymýšľať … Pravda je, lenže ja som vyrastala v školách práve pre zrakáčov, kde bolo väčšinou všetko prispôsobené našim potrebám a doma tomu v podstate nebolo inak. Zrazu som prišla „do bežného života“ a ja hrdá hlupaňa som si akosi myslela, že ja predsa musím „všetko“ zvládnuť. Sama a bez pomoci, lebo veď čo mám čo otravovať cudzích ľudí … ? A priznám sa, toto bola jedna z príhod, ktorá ma donútila začať prehodnocovať tento postoj.

Dnes už môžem povedať, že väčšinou nemám problém prijať pomoc, prípadne o ňu požiadať. Aj keď mi to chvíľu trvá, lebo veď ten pocit, že to musím skúsiť aj bez pomoci predsa „odložiť“ nemôžem a ani nechcem.

A teraz otázka na vás – taká úprimná, na ktorú si prosím odpovedzte sami pre seba – Nemali by ste problém požiadať úplne cudzieho človeka o pomoc povedzme situácií, kedy potrebujete pokrájať rezeň na tanieri?

Teraz najčítanejšie