Že vraj nacizmus nevznikol z osvietenstva
Napriek tomu, že rasová teória nacizmu i autoritatívnosť a totalita fašizmu, sú všeobecne známe koncepty, je podľa mňa nutné ešte objasniť, v čom spočíva ich skutočný obsah a kde sú ich pôvody.
Sparta je častokrát videná ako vzor spoločnosti pre fašistov, tu symbol lambda ako logo rakúskej organizácie Identitäre.
Osvietenstvo je v dnešnom populárnom diskurze skoro univerzálne prezentované ako niečo výlučne pozitívne, ako niečo, čo nebolo možné zastaviť a najmä ako demokratické a homogénne hnutie. Racionalizmus a idealizmus zostáva až dodnes vládnucou ideológiou, napriek tomu, ako samotné idealistické médiá pojem idealizmu nesprávne používajú. Idealizmus práve naopak nie je o tom, myslieť si, že možno niečo dosiahnuť, čo je nemožné, nie je v rozpore s realizmom, ale je to filozofická škola, ktorá siaha ešte späť k Platónovi a tvrdí, že forma je esencia všetkého, idea a že skutočnosť a pravdu nemožno dosiahnuť empirickým štúdiom, zmyslami, ale len tým, že človek získa prístup k svetu ideí, k nemateriálnemu svetu nad tým našim. Väčšinou je spojený s racionalizmom a presvedčením, že emócie a iné zmysly človeka odvádzajú od správnych morálnych rozhodnutí. Osvietenstvo a s ním najmä racionalizmus a idealizmus Hegela a Kanta boli veľmi diverzné hnutia, s mnohými rôznymi názormi a pohľadmi a rozhodne to neboli hnutia pre demokraciu a čo najväčšiu slobodu, ale skôr snahy prekonať náboženský mysticizmus novým mysticizmom, ktorý bol rovnako univerzálny a netolerantný. Republikanizmus v USA a Francúzsku nevznikli ako hnutia pre demokraciu v praxi, boli to hnutia násilia menšiny, hnutia novej triedy, ktorá mala väčšinu produktívnych síl v hospodárstve, ale chcela sa stať aj vedúcou politickou triedou a tak sa rozhodla zvrhnúť vtedajší systém feudalistickej monarchie. Zakladatelia USA spísali ústavu práve v línii racionalizmu, že oni, ako osvietení vládcovia, zistili nemenné, univerzálne zákony rozumom a tie zákony sa nemajú meniť, ako práve alternatívny systém voči demokracii. Demokraciu chápali, ako celá intelektuálna tradícia dovtedy, ako „mob rule“, vládu plebsu, vládu nevzdelaných roľníkov a robotníkov, ktorí sú sprostí, nekompetentní a neschopní vládnuť. Čo sa týka Francúzska, tá od počiatku nebola skutočne demokratická revolúcia a rýchlo bola porazená vo forme novej republikánskej monarchie, neskôr bourbonskej restorácie. Osvietenstvo a jeho idey, najmä liberalizmus ale od počiatku nestáli v rezolútnej opozícii voči monarchii, skôr v opozícii voči demokracii. Demokracia v tom najobmedzenejšom stave, parlamentnej s rovným hlasovacím právom, prišla až v priebehu 19. storočia. Naproti tomu mnoho ľudí videlo lepší model vo volenej monarchii, bonapartizme alebo v niečo podobnom, ako americkom prezidentskom systéme. Osvietenci teda neboli skutočne v opozícii voči vykorisťovaniu a nespravodlivosti a tiež len tí najradikálnejší boli za rozdelenie štátu a cirkvi. Bonapartizmus neskôr pripravil pôdu pre fašistickú koncepciu demokracie.
Nacizmus a fašizmus by bez osvietenstva nevznikli a to nielen preto, lebo to boli reakčné hnutia, snažiace sa otočiť kolesá dejín alebo vrátiť sa späť k romantizovaným časom pred modernou alebo k inej moderne, ale pretože filozoficky a materiálne priamo na osvietenstvo nadväzovali. Fašizmus vznikol priamo z filozofických smerov osvietenstva, najmä liberalizmu, marxizmu a rôznych reakčných hnutí, ako synkretické úsilie vytvoriť tretiu cestu, odmietnuť liberálny kapitalizmus, ale súčasne neísť k marxizmu.
Liberalizmus odkedy existoval, najmä v Británii, bol priamo spojený s koloniálnym vykorisťovaním, imperializmom a vraždami a genocídami s tým spojenými, a republikánskou koncepciou vlády, teda pohŕdaním chudobnými ľuďmi a demokraciou. Až ako reakcia na občianske a marxistické požiadavky vytvoril súčasnú „liberálnu demokraciu“, parlamentný systém so všeobecným rovným hlasovacím právom.
Fašizmus napriek tomu, že svoje základy mal v odmietaní racionalizmu, vo svojej splnenej forme bol podobne ako nacizmus racionalizmom v najvyššom extréme. Tiež odmietal objektivizmus, pozitivizmus a materializmus, a tak našiel svoje korene v novom mysticizme, založenom na vitalizme Henriho Bergsona. Súčasne vychádzal z Nietzscheho a najmä zo sociálneho darwinizmu, kde našiel aj spojitosti s liberalizmom a jeho chápaním spravodlivosti – v prežití najsilnejších. Na rozdiel od liberalizmu pre neho najlepšou formou súťaže bola súťaž bez pravidiel, aj s násilím.
Politická teória fašizmu vychádzala zčasti z marxizmu, z diel Michelsa, Sorela, Barresa a Moscu, ktorí považovali parlamentnú a liberálnu demokraciu ako podvod a klamstvo pre masy, za spôsob ako vládnuca trieda udržiava moc, ale namiesto marxistov tento princíp uvítali a vyhlásili, že oligarchizácia je pravá cesta. Fašistická koncepcia demokracie je práve teda nepokrytecké uvítanie oligarchie, na rozdiel od liberalizmu, založená na tom, že vodca alebo vodcovia vládnu namiesto ľudu pre neho, v spojení s mysticizmom. Vodca predstavuje národ, jednotu a afektívne spojenie kolektívu.
V tomto ohľade sa ukazujú podobnosti so stalinizmom, kde je demokracia chápaná ako vláda strany, ktorá reprezentuje ľud a vládne za neho preňho. U Mussoliniho a Strassera vidno pôvody fašizmu v marxizme, s tým rozdielom, že vo vojne sa od neho odtrhli, že nacionalizmus je dôležitejší, s obdivom pre vojnu a stroje a neskôr sa zriekli Marxovho socializmu a boli za nejaký iný socializmus, ktorý sa potom neunúvali definovať. Niektorí fašisti boli aj za podobné programy ako Stalinov Sovietsky zväz, avšak tí zostali v menšine alebo prehrali mocenský boj. Mussolini a Hitler v praxi ale nikdy nešli preč od kapitalizmu, napriek tomu, že v reči boli proti kapitalizmu, vymysleli tretiu cestu štátneho kapitalizmu a v Taliansku korporativizmu. V tomto období bolo toto chápané ako stredová politika a to bol tiež dôvod, prečo sa udržali pri moci, lebo mali podporu domáceho aj zahraničného kapitálu. Kapitalizmus kritizovali skôr z kultúrneho, národného hľadiska. Ako hnutie ale vznikli s masívnou populárnou podporou a preto by nebolo veľmi správne ich označiť za úplne nedemokratické, až dovtedy, kým neprišli k moci (Samozrejme, záleží na chápaní demokracie).
Pri nástupe nacistov v Nemecku k moci je dôležité pochopiť, že jediný aktívny odpor voči nemu sa konal najmä zo strany komunistov, že to bolo zakázanie komunistickej strany, ktoré mu udelilo parlamentnú väčšinu, za ktoré hlasovali aj pravicové strany a rovnako tak hlasovali aj za prechod k diktatúre. Rovnako tak Hindenburg a mnohí iní Junckeri, členovia buržoázie, mu umožnili dostať sa k moci. Hitler a nacisti sa počas vojny tešili podpore veľkej časti obyvateľstva, ktorá sa ukazuje v takmer neexistujúcom odpore, dezerciách a v podpore takmer celej kapitalistickej triedy. Napríklad aj genocída, ktorá bola páchaná na východe ako aj v táboroch bola vykonaná dobrovoľníkmi a pokiaľ viem, nie sú záznamy o tom, že by sa splneniu týchto úloh ľudia bránili. Vojna bola kolektívne úsilie a vina a vo väčšine prípadov dobrovoľné. To sa ukazuje aj napríklad v súde proti Adolfovi Eichmannovi, kde Hannah Arendt popísala dôvody jeho konania ako „banalitu zla“. Napriek predstavám, svoj podiel na Holokauste vykonal najmä kvôli svojej priemernosti, kariérnom postupe, lebo „plnil rozkazy“ a necítil žiadny pocit viny, ani nenávisť, ktorá by ho vtedy motivovala ten čin spáchať. Túžba po pomste za predchádzajúcu vojnu a nemecké impérium bola rozšírená myšlienka, ktorá mala korene v imperiálnom Nemecku a v celom 19. storočí. V praxi rovnako fašizmus aj nacizmus boli založené na kapitalistickej produkcii, ochrane súkromného majetku, antikomunizme a genocídach.
Nacionalizmus, iný koncept demokracie, industrializácia, imperializmus boli všetko predispozície pre vznik nacizmu ako dôsledok osvietenstva a hospodárskeho vývoja v novoveku.
Nacizmus vo svojej podstate, vo vrchole svojej existencie, v holokauste, nebol protikladom európskej civilizácie a dejín, ale bol práve vyvrcholením európskej a kresťanskej praxe do absurdných rozmerov, keď už nebolo možné niečo také obhajovať. Holokaust bol výnimočný tým, že to bola industrializovaná genocída, produktivita a efektívnosť moderného hospodárstva spôsobili, že bolo možné zabíjať ľudí čo najrýchlejšie, ako na bežiacom páse, ako v továrni, avšak nebol výnimočný tým, že by predtým neboli genocídy. Holokaust bola prvá a dúfajme posledná „továrenská“ genocída nie preto, že predtým by jednotlivé vlády nedošli alebo nechceli takýto nápad, ale preto, lebo až teraz to bolo možné. Genocídy ale boli neodlúčiteľnou súčasťou európskej civilizácie a kresťanskej praxe posledných tisíc rokov. Celé dejiny šírenia kresťanstva na Blízkom východe, v Pobaltí a koloniálne dobrodružstvá boli príbehom genocíd, násilia, dobýjania a kradnutia. Bohatstvo západného sveta a kapitalizmus sú postavené na krvi a ukradnutých ľuďoch, práce a surovín tretieho sveta. Holokaust je len, ako Adorno myslel, vyvrcholením osvietenstva, moderny a racionalizmu, a vyvrcholením európskej civilizácie. Povojnový poriadok a liberálna demokracia sú práveže čiastočným zlomom s touto minulosťou, lebo niektoré praktiky imperializmu pokračujú, len už nie až takými násilnými prostriedkami.
Prvá časť v sérii – O demokracii
nasledujúca časť – … a prečo je klasický liberalizmus (relatívne) blízko k fašizmu, bude publikovaný o 24 hodín, link: https://dennikn.sk/blog/a-preco-je-klasicky-liberalizmus-relativne-blizky-fasizmu/