Denník N

Zeitoun

Dave Eggers spísal podľa rozprávania Abdulrahmana Zeitouna a jeho ženy Kathy skutočný príbeh jednej rodiny, ktorá musela čeliť dvom zlyhaniam americkej vlády – pomalej a nedostatočnej reakcii na katastrofu, ktorú po sebe v New Orleans zanechal hurikán Katrina, a paranoidnému a často neopodstatnenému zatýkaniu moslimských občanov v dôsledku vojny Bushovej administratívy proti teroru po septembri 2001.

Krátko po tom, ako hurikán Katrina zničil New Orleans v roku 2005, zaznamenávali dobrovoľníci z projektu Voice of Witness ústne svedectvá ľudí po celom juhovýchode od Houstonu po Floridu. Príbehy ľudí o ich živote pred, počas a po hurikáne vyšli v knihe Voices from the Storm a práve v nej natrafil Dave Eggers na príbeh Abdulrahmana a Kathy Zeitounových. Rozhodol sa navštíviť ich a výsledkom bol takmer trojročný proces rozhovorov a výskumov, z ktorého vznikla kniha Zeitoun.

Abdulrahman Zeitoun sa narodil v rybárskom mestečku Jableh na pobreží Sýrie a jeho spomienky na detstvo a život v Sýrii tvoria jedny z najkrajších častí príbehu. Je pre nás ťažké predstaviť si za momentálne všadeprítomným obrazom vojnou zničenej Sýrie jeho domov tak, ako ho opisuje. Z drobných čriepkov sa pred nami skladá obraz krásnej stredomorskej krajiny, od nočného rybolovu na sardinky po sneh v Damasku, od plaveckých pretekov po rodinný dom s vysokými stropmi, od kozmopolitných miest po zahraničné autá, vynikajúcu jahňacinu a kostoly povedľa mešít.

Abdulrahman, ktorého v New Orleans všetci volajú len Zeitoun, lebo to sa ľahšie vyslovuje, prišiel do mesta v roku 1994 po rokoch strávených na nákladných lodiach a so svojou ženou Kathy, ktorá niekoľko rokov predtým na islam konvertovala, vybudovali v New Orleans vybudovali úspešnú stavebnú firmu. Žili šťastne, hoci nie až kým neumreli, bohužiaľ, pretože po septembrových útokoch na New York aj oni ako moslimský pár pociťovali hnev spoločnosti namierený proti moslimom, ktorí sa často cítili vo vlastnej (hoci adoptovanej) krajine ako vyhnanci.

Of course, every so often, would-be clients could not get past Zeitoun´s last name. They would call for an estimate and ask Kathy, „Zeitoun, where´s that name come from? Where is he from?“ And Kathy would say, „Oh, he´s Syrian.“ Then, after a long pause or a shorter one, they would say, „Oh, okay, never mind.“ It was rare, but not rare enough.

Tak ako všetci obyvatelia New Orleans, aj oni boli zvyknutí na celú tu rutinu pred prichádzajúcim hurikánom: prípravy, nákupy, varovania, čakanie, pozorovanie, dažde, výpadky elektriny. Každý rok v auguste ich zažívali niekoľko a väčšinou nestáli za tú námahu a prípravy. Keď v auguste 2005 začali prichádzať varovania pred blížiacim sa hurikánom Katrina, mysleli si, že ani tento nebude výnimkou.

A neboli jediní, ale ako blížiaca sa búrka naberala na sile, varovania začali byť vážnejšie. Úrady odporúčali evakuáciu a väčšina ľudí si myslela, že odchádza na deň, na dva. Kathy sa rozhodla s deťmi odísť, Zeitoun zostal, pretože nechcel nechať svoj dom len tak, a navyše musel kontrolovať aj všetky staveniská, kde práve jeho firma pracovala, zaistiť materiál, všetko upevniť. A navyše, za pár dní bude po všetkom. Všetci si to mysleli.

Po búrke, keď pádloval vo svojom kanoe po zatopených uliciach New Orleans, nemohol uveriť tomu obrovskému rozsahu škôd, ktoré táto katastrofa a najmä pretrhnuté hrádze spôsobili. Zničené domy, z ktorých mnohé pomáhal sám postaviť, hladné psy štekajúce po nociach, sureálny obraz tichého mesta, požiare. Hrozivý obraz, na ktorý sa nikto nepripravil. „They had expected it, but then hadn´t expected it at all.“

Zeitoun sa snažil pomáhať, ako sa dalo. Vo svojom kanoe vozil jedlo hladným psom, ktoré ostali uväznené v zatopených domoch, pomáhal ľuďom, ktorí ostali doma a teraz sa nemali ako dostať preč. Bez elektriny a teda bez televízie nemal kontakt s vonkajším svetom, okrem jediného fungujúceho telefónu v jednom z domov, ktoré jeho firma vlastnila. Každý deň z neho volal Kathy, ktorá zatiaľ sledovala hrôzostrašné správy, zábery z helikoptér, tlačové konferencie, príbehy o údajných ozbrojených gangoch rabujúcich mesto a bujnejúcej kriminalite.

Napriek všetkému ho nedokázala presvedčiť, aby odišiel, hoci všetci ostatní sa zúfalo snažili dostať preč. Nevidel správy, nedokázal si predstaviť ten rozsah chaosu, ktorý vládol v iných častiach mesta. Zdalo sa to neuveriteľné, že v roku 2005, v Spojených štátoch, bolo celé mesto odpojené od akejkoľvek komunikácie a kontaktu s vonkajším svetom.

NO_after_Katrina_ISS_resZáber na New Orleans z ISS z 8. septembra 2005

Čoskoro prišli do mesta vojaci, a nie len národná garda, ale aj množstvo ozbrojených mužov z rôznych súkromných bezpečnostných služieb, ktorých si najímali nielen bohatí obyvatelia pre ochranu svojho majetku pred rabovaním, ale dokonca aj ministerstvo vnútornej bezpečnosti pre pomoc so zaistením poriadku v meste.

Jedného dňa už Zeitoun nezavolal a Kathy sa nemala ako dozvedieť, čo sa s ním stalo. Nikto jej nezavolal, nikto nič nepovedal, a bála sa najhoršieho. Zaitouna zatkli, tak ako mnohých iných, ktorých vojaci v meste našli. V jeho vlastnom dome, surovo a so zbraňami, bez akéhokoľvek vysvetlenia. Vzali ho na autobusovú stanicu, kde zriadili dočasnú vojenskú základňu aj väzenie pod názvom Camp Greyhound. Nikto mu nič nepovedal, dokonca ani to, prečo ho vlastne zatkli. Keď však jeden z vojakov prechádzajúci okolo neho a jeho známeho, ďalšieho Sýrčana, utrúsil „vy ste al-Káida“, začal sa báť.

Zeitoun had long feared this day would come. Each of the few times he had been pulled over for a traffic violation, he knew the possibility existed that he would be harassed, misunderstood, suspected of shadowy dealings that might bloom in the imagination of any given police officer. After 9/11, he and Kathy knew that many imaginations had run amok…

Na stanici vybudovali klietky, kde ho s mnohými ďalšími (väčšinou obvinenými z rabovania, napriek vysvetleniam, ktoré nikto nepočúval) držali. Spali na betóne, nikto ho z ničoho neobvinil, nikto mu nepovedal jeho práva, nedovolili mu ani jeden telefonát. Nedokázal tomu uveriť, mnohí obyvatelia mesta ho dobre poznali, mal úspešnú firmu, a predsa ho držali ako zviera. Jeho rodina o ňom nič nevedela, nemal sa s nimi ako skontaktovať. Previezli ho do iného väzenia mimo mesta (Elayn Hunt Correctional Center) a držali na samotke. Každým dňom sa bál viac a viac.

He was not the sort to fear such things. He was not given to conspiracy theories or believing that the U.S. government willfully committed human rights violations. But it seemed every month another story appeared about a native of Iran, Saudi Arabia, Libya, Syria, or any one of a number of other Muslim countries who was released after months or years from one of these detention centers. Usually the story was similar: a Muslim man came to be suspected by the U.S. government, and, under the president´s current powers, U.S. agents were allowed to seize the man from anywhere in the world and bring him anywhere in the world, without ever having to charge him with a crime.

How different was Zeitoun´s current situation? He was being held without contact, charges, bail, or trial. Would it not behoove the Department of Homeland Security to add a name to their roster of dangerous individuals? In the minds of some Americans, the very thought of two Syrians paddling through New Orleans together after a hurricane would seem suspicious enough. Even the most amateur propagandist could conjure sinister implications.

Jeho príbeh sa skončil (relatívne) šťastne, a to vďaka láskavosti jediného človeka, ktorý Kathy zavolal, a povedal jej, kde Zeitoun je. Okamžite zalarmovala známych, právnikov, po doslova kafkovskom procese riešenia byrokracie úrady nakoniec obvinenia (z rabovania) stiahli a Zeitounovci sa vrátili do New Orleans, pretože tam mali svoj domov, napriek všetkému. Napriek tomu, aké ťažké bolo vrátiť sa na miesto, kde sa im stala taká nespravodlivosť, kde Zeitoun musel často prechádzať popri autobusovej stanici, kde ho držali vonku v klietke.

This complex [Camp Greyhound] and exceedingly efficient government operation was completed while residents of New Orleans were trapped in attics and begging for rescue from rooftops and highway overpasses. The portable toilets were available and working at Camp Greyhound while there were no working bathrooms at the Convention Center and Superdome a few blocks away. Hundreds of cases of water and MREs were readily available for the guards and prisoners, while those stranded nearby were fighting for food and water.

Na obrovský strach, ktorý prežili, nedokázali zabudnúť. V noci často nemohli spať, prenasledoval ich hnev, zúrivosť, obviňovanie, Zeitounovi sa často v noci vracali tváre ľudí, ktorí ho zatýkali, ktorí ho nedokázali vidieť ako suseda, ako človeka. Neustále sa bál, aby sa nedostal do žiadneho kontaktu s úradmi: „He feared that because of the lawsuit he would be the target of local police, that they would manufacture charges against him, try to justify his arrest. But these were fleeting thoughts. He fought them off every day.“  Boja sa o rodinu, o deti, boja sa nenávisti voči moslimom: „She had not wanted their family to become collateral damage in a war that had no discernible fronts, no real shape, and no rules.“

Zeitoun nebol dokonalý hrdina, ani ich manželstvo nebolo dokonalé, ale o to nejde. Je to výnimočný dokument o tom, ako to v New Orleans vyzeralo počas hurikánu Katrina a tesne po ňom, ale predovšetkým je to príbeh o úplne zbytočnom utrpení, ktoré jeden človek dokáže spôsobiť druhému len preto, že sa narodil v tej nesprávnej krajine, alebo vyznáva to nesprávne náboženstvo, alebo, ako v Zeitounovom prípade, oboje. Nie je to obžaloba zlej, zlej Ameriky, ale ľudí, ktorí ublížili, ktorí nepomohli, ktorým stačili predsudky. Každý zločin má svoje meno (hovorí W. Tochman vo svojej reportáži o vojne v Bosne, ktorú si určite prečítajte), a tu sú nimi tí, ktorí Zeitouna zatkli bezdôvodne.

She finds herself wondering, early in the morning and late at night and sometimes just while sitting with little Ahmad sleeping on her lap: Did all that really happen? Did it happen in the United States? To us? It could have been avoided, she thinks. So many little things could have been done. So many people let it happen. So many looked away. And it only takes one person, one small act of stepping from the dark to the light.

Dave Eggers: Zeitoun. Prvé vydanie: McSweeneey´s Books v roku 2009.

Takto písali o knihe v The Guardian, tu je 16 máp súvisiacich s hurikánom Katrina, tu je video, na ktorom Zeitoun ukazuje New Orleans.

Autorkou obálky je ilustrátorka Rachel Sumpter, použité s jej láskavým dovolením.

Teraz najčítanejšie