Zemiaky

Pootvorené okno, pred ním koruna košatého stromu, len listov je už akosi málo. Jeseň je neúprosná, nepýta sa, príde a zariadi sa po svojom, všetko zelené až na výnimky zmení farbu a potom, šup s tým dole. Kde tu na konári sa pohojdáva zopár posledných kúskov žltohnedej farby. Škoda, boli také krásne, chvíľu hľadí von, zmáha ju smútok. No nič, bude musieť počkať na jar, potom to len bude nádhera a keď jej bude smutno sú tu vtáčiky, tie neúnavne trilkujú aj počas jesenných dní, možno menej, ale predsa.

Preorientuje svoju pozornosť opačným smerom, z malej debničky vyberie zemiaky, niekoľko kúskov. Pokladie ich na tanier, položí na kuchynskú linku a nachystá si nôž. Okaté dievčatko postáva povedľa nej a so zaujatím ju sleduje. „Prečo sú také špinavé?“ „Myslíš zemiaky?“ snaží sa porozumieť. „Áno, vôbec sa mi nepáčia,“ pokyvuje hlavou dievčatko, až sa jej vlasy zosunú do čela. Pozrie na ňu s láskou v očiach, je taká nežná, skoro ako bábika. Rýchlo si opláchne ruky a už jej napráva farebné sponky. „To ti mamina kúpila také pekné?“ „Áno, ale farbu som vyberala ja,“ nedá jej nepochváliť sa. Dobre vlásky sú už na poriadku, treba pokračovať v príprave obeda. Chvíľku rozmýšľa ako sa vrátiť k načatému, napokon to spraví bez okolkov. „Prečo sa ti zdajú špinavé?“ ukáže prstom na väčší zemiak. „Neviem, sú také škaredé.“ „Takto nesmieš hovoriť, Lenka, zemiaky sú náš druhý chlieb a môžeme si z nich pripraviť veľa chutných jedál.“ Dievčatko sa zatvári prekvapene, asi ešte nič také nepočula. Elena nechce veľmi mudrovať, deti to nemajú veľmi v láske, ale niektoré veci im treba pripomínať a je to jej vnučka, musí ju usmerniť.

Práca sa rozbehla, zemiaky sú už spracované, v miske je nachystané cesto. Ešte chvíľku nechať postáť a obed je o chvíľu hotový. „Postav sa sem hore, budeš vidieť ako vyplávu.“ „Aha, už je hore,“ ukazuje Lenka prstom do hrnca. „Už je tam ďalšia,“ kričí malá pomocníčka, je jasné, že táto hra s haluškami sa jej páči. „Tak poď, dáme ich na taniere,“ vyberá dva kúsky zo skrinky. Malá už sedí poslušne pri stole a netrpezlivo sa pohráva s lyžicou, určite vyhladla. „Tak to tu máme, dobrú chuť,“ postaví pred ňu tanier plný halušiek. Dievčatko na ňu prekvapene pozrie: „A tie zemiaky sú kde?“ „Nastrúhali sme ich do cesta a z neho sme chystali halušky. Hovorila som ti, že zo zemiakov vieme pripraviť veľa dobrôt a toto je jedna z nich.“ Nič viac vysvetľovať netreba, apetít je poriadny, aj zemiaky sa našli.