Blog
piatok

Žiačka Ela a asistentka Máša: keď inklúzia nie je ilúziou ale skutočným príbehom

Pred pár rokmi sa rodičia malej Ely s Downovým syndrómom súdili o to, aby sa ich dcéra mohla vzdelávať v bežnej základnej škole v mieste svojho bydliska.

Asistentka Máša Orogváni: Ela do kolektívu „zapadla“ a spolužiaci ju považujú „za svoju“

Súdny spor napokon vyhrali, o čom informovali aj médiá.  O tom, ako pokračuje príbeh Ely ďalej, hovorí asistentka Máša, ktorá dnes učí v Elinej triede. Jej práca je dôkazom, že inkluzívne vzdelávanie nie je len utopickou predstavou, ale môže byť realitou, ktorá obohatí všetkých.   

Keď spádová základná škola v bratislavskej časti Vajnory odmietla prijať do prvej triedy žiačku so zdravotným znevýhodnením, obrátili sa jej rodičia so žiadosťou o nápravu na súd. Až najvyšší súd rozhodol, že škola ich dcéru odmietala neprávom.  Kým súdy rozhodovali, rodičia hľadali pre Elu inú bežnú školu v Bratislave. Riešenie našli až na Dlhých dieloch.

Ako sa vyvíjal Elin príbeh ďalej a ako vyzerá situácia v jej triede dnes?

Ako sa ľady roztápali

Keď asistentka Máša Orogváni vošla po prvýkrát do triedy, cítila, že v nej deti nie sú pripravené prijať Elu medzi seba. Po vyše roku však spokojne hodnotí, že sa situácia výrazne zmenila, Ela do kolektívu „zapadla“ a spolužiaci ju považujú „za svoju“.

„Niekedy stačí len veci trošku usmerniť alebo nastaviť hranice a Ela sa dokáže úplne začleniť. Nepracujem len s ňou, ale aj s celou triedou. Snažím sa ostatným deťom vysvetľovať veci, ktorým nerozumejú – prečo Ela niečo robí alebo naopak, nerobí. Živo sa zaujímajú o to, aké má Ela možnosti, kam až vie zájsť. Keď to porovnávam s minulým rokom – spočiatku som ich musela veľakrát popchnúť, aby za ňou šli, no teraz si ju sami všímajú a zavolajú do hry. Úplne spontánne,“ rozhovorí sa Máša o tom, ako badateľne napreduje nielen Ela, ale aj jej spolužiaci.

Máša zdôrazňuje, že snahy o začlenenie detí so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami do bežných žiackych kolektívov majú zmysel. Dôrazne však podčiarkuje, že pri tom treba pracovať s celou triedou.  „Nemyslím si, že by do toho deti nechceli ísť. Jedinou zábranou je obava a strach z neznámeho,“ dodáva asistentka, ktorá je pôvodným povolaním špeciálna pedagogička s bohatými skúsenosťami.

Aj v Elinej triede to bolo spočiatku tak, že žiaci nevedeli, čo môžu od Ely očakávať. Netušili však ani to, čo všetko oni sami dokážu. Máša hovorí, že obvykle stačí, ak deťom v takomto kolektíve niekto ukáže, že „inakosť“ možno vnímať ako bežnú súčasť života a že sa aj k deťom so zdravotným znevýhodnením treba správať ako k rovnocenným. Vtedy sa obvykle „ľady roztopia“ a deti sa spontánne rozhodnú urobiť krok do neznáma a nadviazať kamarátsky vzťah aj s niekým, kto je „iný“.

Videorozhovor s Mášou Orogváni

 

Čo na to rodičia ostatných žiakov?

Zaradením Ely do bežnej triedy nevznikol počas dvoch rokov žiadny výraznejší problém a rodičia ostatných detí si veľmi rýchlo zvykli na to, že ich deti chodia do triedy s dievčatkom s Downovým syndrómom. „Trieda nie je nijako brzdená. Ela funguje štandardne a chytá sa na učivo, ktoré je naplánované. Keď sa nechytá, mám pre ňu vždy nejaké iné materiály,“ uvažuje Máša nad otázkou, či existuje dôvod, pre ktorý by v súčasnosti mohol mať niekto v škole námietky voči integrácii.

„Ela triedu neruší. Myslím si, že je skôr prínosom. Je to úžasná modelová situácia –  deti sa učia nielen látku na jednotlivých predmetoch, ale aj sociálnemu cíteniu a prijímaniu inakosti. Takže si myslím, že pre deti je to veľká devíza a nie naopak,“ dodáva Máša spokojne.

A ako škola obohacuje Elu?

Máša Orogváni dnes hodnotí Elu ako veľmi životaschopnú žiačku s výbornou pamäťou, ktorá je veľmi komunikatívna, ľahko sa orientuje v neznámom prostredí a pozorne načítava vzorce správania od svojho okolia. „Keď už pre nič iné, tak pre rozvoj jej sociálnych zručností je pre ňu táto škola veľmi dobrá. Veď sa narodila do tohto sveta,“ konštatuje asistentka a dodáva, že ak od ľudí ako Ela chceme, aby boli do spoločnosti skutočne začlenení a dokázali v živote zvládnuť bežné úkony, potrebujú už od malička zažívať svet taký, aký je „tam vonku“. A to sa najlepšie darí v bežnom školskom prostredí.

„Neviem, kde má Ela svoj strop, ale zatiaľ vidím, že napreduje a učí sa. Učí sa s deťmi komunikovať, vnímať humor, aj ona sama sa snaží vtipkovať. Myslím si, že je to veľmi prínosné pre ňu a aj pre ostatné deti,“ dodáva Máša s úsmevom.

Text je súčasťou blogov Denníka N, nie je redakčným obsahom.
Administrátorov blogov môžete kontaktovať na adrese blog@dennikn.sk.

Aj priestor pre blogerov Denníka N vznikol vďaka vám. Predplaťte si nás a podporte našu snahu o kvalitnú žurnalistiku.

Sme závislí len od vás! Predplaťte si nás

Dnes na DenníkN.sk

V oblasti vzdelávacej politiky sa pohybujem už niekoľko rokov ako analytička portálu Nové školstvo a autorka viacerých koncepčných návrhov a školských právnych predpisov. Patrím medzi iniciátorov kampane Chceme vedieť viac o budúcnosti vzdelávania na Slovensku. Od novembra 2016 som poslankyňou NR SR. Viac na www.zimenova.sk

Blogy

|