Žijeme v demokracii?

Predchádzajúca časť – Moderný liberalizmus a dôvody krízy liberálnej demokracie, link: https://dennikn.sk/blog/moderny-liberalizmus-a-dovody-krizy-liberalnej-demokracie/

Vláda ľudu. Ľudia vládnu. Čo to vlastne je? Aký systém spĺňa požiadavky takejto vlády? Znamená vládu ľudí, alebo vládu prostredníctvom ľudí, ktorí namiesto nás rozhodujú? Pozrime sa najprv na koncepty vlády ľudu, ktoré doteraz existovali.

Historicky možno s dnešným konceptom „zastupiteľskej republikánskej demokracie“ vysvetliť podstatné črty súčasnej predstavy demokracie a jej obmedzenosť na verejný priestor. Pod demokraciou sa myslí v dnešnom kontexte najmä nepriame vyberanie zákonov a pravidiel spoločnosti. Obmedzený priestor, v ktorom „demokracia“ funguje, je daný kontextom, v ktorom súčasný ústavný poriadok vznikol. Vznikol najmä v línii argumentácie Thomasa Hobbesa ako nevyhnutný orgán, ktorý má brániť proti násiliu pred ľuďmi, proti vojne všetkých proti všetkým a neskôr násiliu proti štátu (Hobbes bol vtedy ešte zástancom monarchie, lebo podľa neho bola potrebná externá moc, hrozba násilia, Leviathan, ktorá by bránila vojne). Štát bol vtedy vnímaný ako neprehľadná násilná inštitúcia najmä preto, že vtedy štát bol kráľ. Kráľ rozhodoval, aké zákony vládnu, kto žije a kto nie a do určitého obdobia aj kto má majetok a kto nie. Kráľ bol vládca nad ľuďmi z Božej vôle a on bol štát, teda vykonávateľ v mene Boha. Všetky liberálne princípy preto smerovali k tomu, štát natoľko obmedziť a spraviť kontrolovaným, aby nedovoľoval autokratickej koncentrácii moci a autokratickému vlastníctvu a násiliu v krajine. Preto videli riešenie v tom, obmedziť štát ako veľmi sa len dá, aby nemohol obmedzovať slobodu alebo vládnuť nad jednotlivcom. Problém je ale v tom, že vychádzali zo zlého, respektíve len jedného konceptu štátu. Od počiatku vychádzali z konceptu štátu, ktorý slúžil a bol len inštitúciou k udržiavaniu nespravodlivosti a k vykorisťovaniu v spoločnosti.

Štát v najstaršej, pôvodnej koncepcii bol niečo iné. Ak vychádzame z obdobia antického Grécka a od Aristotela, to, čo dnes nazývame štátom, vtedy znamenalo v pôvodnom texte polis. Mesto. Pre Aristotela štát nebola inštitúcia, nebol orgán nad obyvateľstvom, vertikálna moc nad občanmi, tak ako Leviathan od Hobbesa a čo dodnes štát je, ale štát bol jednoducho spoločnosťou občanov. Miesto, v ktorom bývali a žili. Štát boli práve jej samotní členovia. Samozrejme, treba poznamenať, že vtedy bol pod občanom myslený len muž a pod človekom len slobodný človek, najmä vtedajšieho helénskeho entika, nie otroci, väčšinou iného etnika. V 5. storočí pr. n. l. teda tento štát, polis, bola spoločnosť občanov, ktorí mali všetci rovnaké postavenie v ňom. Logickým výsledkom toho bolo, že všetci občania sa v meste schádzali na jednom mieste, aby rozhodovali o zákonoch a veciach verejných. K tomu ešte bolo prirodzené, ako vývoj demokracie ukázal z oligarchického a timokratického zriadenia, že verejné priestory a približne polovica majetku boli v spoločnom vlastníctve, zatiaľ čo druhá polovica slúžila úžitku domácností a v prípade núdze ju museli poskytnúť k úžitku druhým. Vlastníctvo nespoločné bolo teda, podľa mojej intepretácie, len osobné, pre vlastné použitie.

Naproti tomu stojí koncept vlády ľudu, v ktorom je „vláda ľudu“ sprostredkovaná prostredníctvom voleného alebo nevoleného vodcu, vládcu, kráľa. Takýto systém je založený na úplne inom štáte, na štáte, ktorý je inštitúciou násilia nad ľuďmi alebo občanmi žijúcimi na jeho území. Tento štát plní úlohy zákona a vôle vládcu, ktorý koná v mene a pre „dobro“ ľudu. Až do 19. storočia sa takýto systém právom nepovažoval za demokratický, avšak so vznikom zastupiteľskej „demokracie“ sa jej prívrženci rozhodli ju znova vymyslieť a navrhli systém voleného monarchu. Tento koncept potom tvoril základ pre fašistický koncept autoritatívnej „demokracie“.

Koncept vlády ľudu v liberálnej zastupiteľskej „demokracii“ teda, ako aj bolo rozpísané v predchádzajúcich častiach, je čiastočne pokus, pretvoriť myšlienky Aristotela a Hobbesa na systém, v ktorom by vláda nespočívala v rukách monarchu, ale iných ľudí, ktorí by boli volení rovnako vzdelanými a osvietenými ľuďmi. Možno tento koncept nestvorili v línii priamej demokracie kvôli časovým obmedzeniam, ale väčšina dôkazov nasvedčuje tomu, že bol vytvorený práve preto, aby priamej demokracii, vláde plebsu, zabránil. Základným kameňom v tomto systéme je voľný mandát. To je vyjadrením vtedy prevládajúceho filozofického prúdu, racionalizmu a idealizmu, ktorý tvrdil, že osvietení vládcovia boli schopní, podľa vedomia a svedomia robiť správne morálne rozhodnutia. So svojim cyklom a systémom strán v podstate len zlegitimizoval dovtedajšie právo nesúhlasu šľachty pomocou ozbrojeného odporu a revolúcii. Podľa niektorých „demokratické“ právo, ktoré bolo v podstate dané v každej tyranii, kde ľudia mohli zorganizovať revolúciu radšej, než by žili pod vládnucim systémom. Volebné právo v tomto systéme rovnako ako pre Aristotela v aristokracii a v rímskej republike prináležalo len slobodným mužom s majetkom. Delené moci a byrokracie boli práve vyjadrením toho, aby sa všetky právomoci nedostali pod ani len vtedy timokratickú kontrolu. Jeho súčasťou až dodnes je, že o ústave nesmú ľudia rozhodovať v priamom hlasovaní a to je jedna z najdôležitejších pozostatkov hlboko zakorenej nedôvery v schopnosť „nevzdelaných“ ľudí. Ilúziou je preto, si myslieť, že dnešná ústava a dnešný poriadok bol prijatý racionálnou diskusiou a hlasovaním všetkých občanov, vládnuce princípy sú stále tie isté, osvietenské, ktoré sa nemajú meniť. Paradoxom je, že podobný koncept demokracie mali aj stalinisti a stalinistické režimy, ktoré tvrdili, že vládnu podľa najlepšieho svedomia v mene ľudu a namiesto neho.

Ak človek teda prijme koncept demokracie, ktorý znamená vládu ľudu v zmysle, že ľud sám vládne v svojom mene a že zákony a pravidlá a štátne rozhodnutia sú prejavom tejto vôle, musí sa pozrieť do očí skutočnej podstate voľného mandátu: Voľný mandát v praxi a podľa intepretácie aj v teórii znamená vôľu a vládu tých ľudí, ktorí tento mandát majú. Voľný mandát znamená rozhodovanie podľa svedomia a vedomia jedného človeka, zástupcu. Ako prax nespočetnekrát ukazuje, ako sa ukazuje nielen v prijímaní zákonov proti mandátu, na základe chýbajúceho mandátu, títo zástupcovia častokrát rozhodujú proti vôli občanov a v podstate vždy rozhodujú autonómne. Stačí sa pozrieť na hociktorú vládu a máte veľkú pravdepodobnosť zistiť, že sa prijímajú dôležité zákony, ktoré sú podľa prieskumov verejnej mienky proti vôli občanov, že sa prijímajú zákony, o ktorých ľudia ani nevedia. Ešte väčšie prešľapy je možné nájsť v konaní exekutívy, tam častokrát neplatia ani len tie zákony, ktoré sú správne vybraté osvietenými poslancami alebo neplatí ani len politický program zvolených strán. Rozhodujúce pri voľnom mandáte je teda, že jeho držitelia môžu mandát od voličov porušiť, že závisí od ich úsudku a vôle, či ho naplnia a nič nezaručuje splnenie rozsahu tohto mandátu počas funkčného obdobia.

Veľké časti štátneho aparátu nie sú ani len vyberané voličmi na základe nejakej volebnej kampane. Niektorí z nich sú možno „nepriamo“ volení, alebo vybraní, ale tu narážame potom na rovnaký problém ako pri zákonodarnej činnosti, že sa tak nedeje na základe mandátu, alebo politikov ich mandát nezaväzuje. Iné časti sú len nepriamo pod dohľadom voličskej základe, sú len klasická byrokracia, ktorá sa riadi nejakými smernicami, ale robí rozhodnutia verejného záujmu bez možnosti priameho vplyvu obyvateľstva. Tieto časti sú ešte pozostatkom myšlienky republikanizmu, ktorá tvrdí, že zákony ako nemenné a správne princípy sú dôležitejšie než demokracia, alebo demokratický výber a kontrola by mala za následok „tyraniu väčšiny“ a princípy, ktoré by boli neľudské alebo „nesprávne“. A ako podobná racionalistická byrokracia existuje súdnictvo, ktoré funguje len s presvedčením svedomitého výkonu funkcie.

Celé protestné hnutie minulých mesiacov možno tiež sledovať späť k tejto základnej chybe nášho politického systému. Rozhodnutia vlády, ktoré nemožno odvrátiť hlasovaním, ktoré si protirečia mandátu. Korupčné škandály a neexistencia demokracie a transparentnosti v ostatných mociach štátu. Fakt, že ľudia si nevolia členov vlády a nemôžu ich odvolať tak ako by mali vedieť odvolať poslancov a možno každého v štátnej správe. Nechápavo sledujem návrhy riešenia, ktoré prezentujú. Že vraj korupcia je v DNA jednej politickej strany. Korupcia a nedostatok demokracie je v DNA nášho politického systému. Je to práve tento systém volieb s voľným mandátom, ktorý spôsobil tento stav. Výmenou jednej strany za druhú sa nič nezmení, lebo nie je garancia, nie je ani len mechanizmus, ktorý by dokázal v praxi týmto veciam zabrániť. Dôkazom toho je, že aj na tom skvelom západe skoro každá vláda, jedno akej strany, zažíva korupčný škandál. A potom sa dostávame ešte k väčšiemu problému a tým je legálna korupcia. Lobizmus a súkromné financovanie kampaní, ktoré najmä ako vidno v USA, úplne zmenili charakter už aj tak problematickej „demokracie“. Rutinne sú v oboch komorách legislatívy prijímané rozhodnutia, ktoré sa neprekrývajú s prieskumami verejnej mienky k tým rozhodnutiam.

Zrušenie voľného mandátu a zavedenie imperatívneho mandátu by bola správna cesta, ale otázkou zostáva, či by to ešte stále bola vláda ľudu, aj len nepriama. Ak naozaj chcem opustiť koncepciu vlády nejakých ľudí v mene ľudu, tak že ho označíme za nedemokratický, tak ako by sme mali, mali by sme prijať, že demokratický systém nastáva vtedy, keď je vôľa ľudí, občanov naozaj presadená v praxi, v zákonoch, v rozhodnutiach vlády. Mali by sme prijať, že dnešný systém, v ktorom žijeme spolu s celým svetom, nie je demokraciou.

Čím v skutočnosti je, je len osvietenskou volenou oligarchiou. Prípady, kedy sa rozhodnutia prekrývajú s verejnou mienkou, sa stávajú napriek voľnému mandátu, nazval by som ich demokraciou vďaka dobrej vôle, náhodnou demokraciou. Tak ako niektoré iné systémy vo svete sú volené diktatúry alebo nevolené diktatúry, či nevolené oligarchie.

Piata časť v sérii – O demokracii

nasledujúca časť – Argumenty pre a proti priamej demokracii – bude publikovaný o 24 hodín, link: https://dennikn.sk/blog/argumenty-pre-a-proti-priamej-demokracii/