Živica. Jedna z najdesivejších kníh, akú ste doteraz čítali

A pritom sa začínal tak vtipne…

Tie Vianoce boli iné preto, lebo stará mama bola mŕtva. To sa ešte nikdy predtým nestalo, bolo to niečo nové, nevyskúšané a určite to bolo nové aj pre ňu.  Vyzerala ohromene, ako tam tak sedela v zelenom kresle a civela na stromček bez toho, aby zažmurkala.

Niežeby bolo na skutočnosti, že syn zabije svoju matku presne na Vianoce a ešte požiada svoju dcéru, aby sa naňho pozerala a možno mu aj s ňou pomohla niečo extrémne zábavné. To rozhodne nie. Úsmevný sa zdá skôr štýl písania a absurdná predstava načrtnutej situácie. To bude však na dlhý čas jediné, čo dokáže pobaviť. Ďalej to bude len strach, hrôza a des. Nič pre slabšie žalúdky.

Ešte predtým, než sa to stalo
Žila ona a žil on. Mali dve deti, chlapcov. Jeden trošku hĺbavejší, druhý manuálne zručnejší. Otec ich priúčal životu, pravda, tým, že žili na hlave polostrova, skoro úplne na samote a v divočine, trošku drsnému, trošku poctivému a trošku ani nie. Lebo život v divočine má svoje pravidlá, čas tam beží inak a realita zvykne byť skreslená. Skôr než otec stihol chlapcov naučiť všetko, ten mladší ho privliekol domov až z ďalekého pobrežia. Mŕtveho. Celá starostlivosť o dvoch chlapcov tak pripadla na matku. A tá to nezvládla, svojím lipnutím na deti z toho mladšieho spravila čudáka, ktorý ovplyvnil celú svoju ďalšiu rodinu. V tom najhoršom a najdesivejšom zmysle slova. Ten starší to veľmi skoro vzdal a preventívne zmizol na dlhé roky do neznáma.

Chvíľu sa zdalo, že mladší syn by to predsa len mohol zvládnuť, oženil sa s matkinou opatrovateľkou, narodili sa im dve deti – chlapček a dievčatko, dvojičky. Všetci boli šťastní až do chvíle, keď našli chlapča s prerazenou hlavou. Mŕtve. Otec prišiel o syna, matka tiež. Sestra prišla o svoje dvojča. Nebolo cesty späť.

Matka si vyčítala, že neochránila svoje dieťa a začala sa prejedať. Ku koncu neschádzala z postele a už vôbec nevychádzala z domu. Jedlo jej nosili do postele, potrebu vykonávala do vedra a niekedy ani tam nie. Mala preležaniny, telo sa jej prakticky rozpadávalo, krvácalo, mokvalo. Stratila hlas, s jediným dieťaťom komunikovala iba písomne.

Otec si vyčítal, že ako najlepší stolár urobil kardinálnu chybu a nedotiahol skrutku na kolíske. Práve tú skrutku, ktorá zabila jeho syna. Zostala mu dcéra, ktorú začal vychovávať ako chlapca, naučil ju strieľať z luku, zakladať pasce, loviť zver, zberať živicu, kradnúť. Začal chorobne zberať veci, vláčil všetko, čo našiel, uskladňoval všetko, čo ukradol. Smútok zo straty syna si kompenzoval vecami. I nepotrebnými. Postupne nimi zahltil celý dom, celý pozemok. Všetko bolo zapratané vecami, ktoré viac nikdy nikto nezužitkuje.

Dcéra si nevyčítala nič. Sama na polostrove sa mohla rozprávať jedine so svojím mŕtvym dvojčaťom. Vybudovala si s ním vzťah. Bola s ním neustále v spojení. Robila všetko to, čo chcel od nej otec. Poslúchala ho na slovo. A poslúchla aj vtedy, keď ju otec vyhlásil v meste za mŕtvu a poslal ju bývať do kontajnera len preto, aby ju nemusel zapísať do školy, pustiť do civilizácie a aby o ňu nebodaj tiež neprišiel. Neprotestovala. Ani na chvíľu. Otcovská láska ma rôzne podoby.

A potom sa jej narodila sestrička
Bolo to v čase, keď už bola matka poriadne tlstá, ale ešte nie tak, aby sa nedalo rozoznať, ktorá časť tela jej slúži na rozmnožovanie a ku ktorej sa síce s námahou, ale predsa len cez tú hŕbu bordelu na dvore i v dome a cez tú hŕbu tuku na tele dalo prepracovať. Lebo rodina je kompletná iba vtedy, keď sú štyria. A tak prišlo na svet dievčatko. Otec prikázal svojej prvorodenej, aby sa na pôrod pozerala. Videla zomierať už veľa zvierat, so smrťou prichádzala do styku prakticky neustále. Nastal čas, aby videla aj život. Jeho zrod. Ale niečo sa pokašľalo.  Škaredo. A tak zobrali toho mŕtveho novorodenca, nechali vysušiť v soli a zaliali do živice. O ďalšie dieťa predsa nemohli prísť definitívne. Keď môžu byť zakonzervované v jantári mravce, môže byť aj dieťa. Vedel to otec aj dcéra. Matka už nie. Ale možno niečo tušila. Šialenstvo je nákazlivé. Miesto mŕtvolke našli v kontajneri. Už tam boli dve dievčatká a ani o jednej svet netušil. Obe boli tak trochu živé a tak trochu mŕtve. A s oboma žil v kontajneri aj ich mŕtvy braček.

A je toho viac
Viac besu, viac desu prestupujúceho cez všetky stránky knihy. Temné prostredie nehostinnej časti ostrova dokresľuje bezútešnú realitu života poznačenú mnohými tragédiami a neschopnosťou sa s nimi vysporiadať. Malo to byť severské krimi, trochu iné, ako ste zvyknutí od Nesba alebo Mankella, ale predsa len krimi. Vznikol z toho horor. Kniha, z ktorej budete mať zimomriavky od začiatku až do konca. Diabolsky drsný príbeh plný šialenstva, ktorý vám bude pripadať ešte šialenejší vtedy, ak si uvedomíte, že presne taký istý príbeh sa môže odohrávať niekde blízko vás a vy o tom ani nemusíte vedieť.