Život nám nedáva ľudí, ktorých chceme. Ale tých, ktorých potrebujeme,

Tento post som čítala pred pár dňami, niekto to mal na svojom FB statuse. Vlastne, pozastavila som sa pri ňom preto, lebo som potrebovala počuť niečo takéto, potľapkanie po pleci v  zmysle – dont worry be happy – a všetko bude v poriadku.

Kedže život mi práve opät klepol po prstoch,  táto veta sa zasekla v mojej mysli. A tak sa nad sebou zamýšľam aj z tohto uhľa pohľadu. Skúšam vnímať situáciu ako príležitosť niečo pochopiť, niekam sa posunúť. Pocity zlyhania, hanby a ľútosti mi v tom bránia, sú to vyjazdené koľaje. Nie je také jednoduché sa nad tým povzniesť, lepšie povedané povzniesť sa nad vlastnou chybou a blbosťou a neskĺznuť do seba výčitiek.  Rozdiel medzi tým, čo chcem a potrebujem je tiež priepastný, uvedomiť si ho  a následne zaujať analytický postoj a aplikovať zmenu, chce pevnú vôlu a vnútornú silu. Ani jednej nemám dostatok.

Pozrieť sa na svoje bolestné rozchody, straty a konflikty, ktoré nám spôsobili nepríjemnosti alebo rany, vnímať ich ako na niečo, čo bolo nevyhnutné, potrebné a žiaduce, aby postihlo, nie je vôbec ľahké. Bráni nám v tom náš hnev, či už na seba alebo na toho druhého, okolnosti atď. Vnímať situáciu, keď je nám ťažko, keď nás bolí duša tak veľmi, že sa nám zdá, že ďalší nádych je  nad naše sily, ako kúsok potrebnej skladačky, chce asi odvahu k zmene.

A tak sa zamýšlam, aký človek sa má vlastne zo mňa stať.  Bolestne vnímam tváre ľudí, ktorí z môjho života odišli a ja tak strašne chcem, aby boli naďalej súčasťou, rovnako ako ľudí, ktorí sú sučasťou a jediné, čo viem úprimne povedať o nich je, aby ťa parom vzal.

Je toľko vecí, vlastností, ktoré viem, že musím zmeniť.  Začínam tušiť kto som, ale to, kým sa mám stať je zatiaľ pre mňa záhadou…

Vraj Sigmund Freud povedal  (zdroj internet bez garancie)

Jeden druhého si nevolíme náhodně… Potkáváme pouze ty, kdo už existují v našem podvědomí.