Denník N

Život spätý s prírodou a ľudovou pesničkou

Dnes sa dožíva 89 rokov Milan Križo, verejnosti dobre známy ako spevák ľudových piesní. Tento rozhovor som pripravoval pre turistický časopis Krásy Slovenska, ale napokon sa preň nenašlo miesto. Možno o rok, k deväťdesiatke.

Milan Križo sa narodil 10. augusta 1928 v rázovitej podpolianskej dedine Hrochoť. Lesníctvo vyštudoval na Vysokej škole zemědelskej v Brne, kde zostal prednášať a kde sa ako botanik vypracoval na popredného odborníka na peľové zrná. Po 20 rokoch sa vrátil do rodného Podpoľania – na Lesnícku fakultu Vysokej školy lesníckej a drevárskej do Zvolena, kde viedol Katedru lesného prostredia a kde v roku 1991 založil Katedru fytológie, ktorú viedol až do odchodu do dôchodku v roku 1996. V rokoch 1998 – 2003 prednášal na Fakulte prírodných vied Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici. Ako pedagóg vychoval desiatky odborníkov, je autorom okolo 50 vedeckých prác a mnohých odborných i populárno-náučných publikácií. Z nich spomeňme Chránené rastliny, ktorú pripravil v spolupráci s Dušanom Randuškom v roku 1986 a ktorá nechýba v knižnici mnohých turistov. O jeho zápale pre botanickú vedu svedčí členstvo v mnohých odborných komisiách. Dlhé roky prostredníctvom rozhlasu podával informácie o peľovej situácii na Slovensku, čím pomohol ľudom trpiacim alergiou.

 

Vaším rodiskom je Hrochoť. Aká bola v rokoch Vášho detstva a dospievania?

Tomu, že sa Hrochoť stala mojím rodiskom a že som si k nej vybudoval svojský vzťah, predchádzalo niekoľko okolností. Najdôležitejšia z nich je tá, že otec bol pred vyše 90 rokmi ako mladý ženatý četník odvelený do stanice v Hrochoti. Ďalšou okolnosťou, ktorá ma ovplyvňovala, bola moja pozícia „pánskeho chlapčaťa“ oproti rovesníkom, ktorí sa v Hrochoti nielen narodili, ale boli s ňou aj geneticky spojení. Detstvo a dospievanie som intenzívne vnímal. Som šťastný, že hoci išlo len o 10 – 15 rokov, mali pre moje smerovanie v živote veľký význam. Skoro právom sa o Hrochoti hovorilo, že leží Pánu Bohu za chrbtom, no ja som nevnímal tunajší život ako zaostalý. Dojímala ma aj tá bieda, ktorá sa podľa mňa hádam najviac prejavovala v našom kúte dediny: „Pod lipím“, „Poľa Račkov“. Cítim, že som si aj tú biedu zidealizoval, isto preto, že som ju sám nezažil. Ale aj v nej som objavoval záblesky dojatia nad samozrejmosťou žitia a účelovosťou každého konania aktérov, vyvierajúcej z nepísaných tradícií.

 

S Hrochoťou súvisí Hrochotská dolina a Poľana. Kedy a ako ste ich začali spoznávať?

Kým obyvatelia južného či juhozápadného Podpoľania môžu Poľanu dennodenne pozorovať a obdivovať, nám – Hrochoťanom – sa Poľana akoby schováva za bližšie terénne útvary. A podobne je to aj s Hrochotskou dolinou, vzdialenou od Hrochote pár kilometrov. Ako deti sme sa síce chodili kúpať do chladných vôd Hučavy a šantili sme na jej brehoch, ale celá dolina – a to nehovoriac o Poľane – sa nám strácala v diaľavách a verili sme pesničke, že dolina je rozvlečená a nedá sa prejsť ani do večera. Kým sa kosili lúky v hrochotskom chotári, teda na pravom brehu Hučavy, mohli kosci a hrabačky zazrieť Poľanu len z najvyššej časti lúk na Majerovej, aj to len v podobe nejasnej siluety v diaľke. Môj obdiv a túžba dozvedieť sa o Poľane čo najviac sa naplnili až po mojom návrate z Brna do Zvolena. Zvládnuť širokú problematiku poznávania lesov sa dalo účinne cvičeniami v teréne. Poľana a jej okolie mali v dôsledku pestrej geologickej stavby aj pestré rastlinstvo a tak boli naším blízkym a jedinečným zdrojom nových floristických poznatkov. Stávalo sa, že som cez obedňajšiu prestávku na Zadnej Poľane vytiahol z ruksaku malú fujarku a s radosťou som zanôtil: Keť som na Poľane ako bi bou doma…

 

Po maturite ste vraj chceli študovať národopis…

Po maturite som nemal vykryštalizovanú predstavu o ďalšom smerovaní. Záujem o národopis na základe dostupných prameňov sa premietol mne, gymnaziálnemu terciánovi, do viac-menej idealistickej koncepcie „Národopisného pohľadu na Hrochoť“. Táto ťažko splniteľná predstava ma neopúšťa dodnes. Zhodou okolností som nepokračoval vo vytúženom smerovaní, ale zato v nemenej blízkom záujme o prírodu. Pridal som sa ku kamarátom, ktorí sa rozhodli študovať na Lesníckej fakulte v Brne.

 

Vyštudovali ste lesníctvo v Brne a v tomto meste ste zostali pracovať…

Pred príchodom do Brna v roku 1947 som mal o ňom dosť skreslenú predstavu ako o meste priemyselnom s pochmúrnym prostredím a smogom. O to krajšie bolo zistenie o jeho bohatom folklórnom živote a o prekrásnej prírode v okolí. Napriek tomu som nemohol ani len pomyslieť, že by som v Brne zostal po absolvovaní lesníckej fakulty. Ale ďalšou zhodou okolností som sa stal pedagógom na mojej alma mater. Tu som obhájil vedeckú hodnosť kandidáta vied, habilitoval sa a – čuduj sa svete – bol som ňou poctený vzácnym titulom Dr. h. c. Vraj za zásluhy – okrem iného – aj o upevnenie česko-slovenských vzťahov.

 

Do Zvolena ste sa vrátili – ako vtipne hovoríte – ako „rastlinný sexuológ“? Čo sa za tým skrýva?

No, tento epiteton ornans sa premietol do môjho odborného prírodovedného smerovania po tom, ako som sa začal zaujímať o peľové zrná. Tieto fantastické miniatúrne útvary, ktorých veľkosť sa pohybuje od 10 do 150 μm, ma zaujali nielen mnohotvárnosťou a krásou, ale aj mnohorakou účasťou v prírodných a iných procesoch. Peľové zrná sú známe vo včelárstve ako dôležité krmivo včiel, v medicíne ako alergény, v štúdiu poľadového vývoja lesov, ba i v kriminalistike, ale najdôležitejšie sú produkciou samčích pohlavných buniek. Samčie pohlavné bunky sa tvoria v samčích pohlavných orgánoch rastlín podobne ako u zvierat i u človeka, no a štúdiu pohlavných orgánov sa venuje sexuológia. O moje pasovanie na rastlinného sexuológa sa pričinili niektoré, priam zábavné situácie, z ktorých uvediem aspoň jednu. Moja diplomantka, s ktorou sme sa vybrali do terénu na zber materiálu pre jej diplomovú prácu, napísala do cestovného účtu prazvláštne zdôvodnenie: štúdium samčích pohlavných orgánov s docentom Križom. O tom, že išlo o orgány osiky nemohol mať vedomosti ani dekan fakulty, ktorý si ma predvolal s otázkou, čože som to stváral s diplomantkou, a to ešte za štátne útraty.

 

Lásku k horám, k prírode ste dostali do kolísky. Rovnako tak k ľudovej pesničke. V Brne ste boli pri vzniku folklórneho súboru Poľana…

Brno žilo bohatým folklórnym životom. Po vojnových rokoch sa ľudia radovali zo slobody a dávali to najavo nielen obnovou zničeného mesta, ale aj súdržnosťou. Do Brna prišlo študovať alebo pracovať mnoho ľudí z dedín a mestečiek a tí si priniesli to zvláštne, čím doma žili: vzťah, lásku k ľudovej piesni. Schádzali sa v krúžkoch každú nedeľu. Do tohto radostného hrania, tanca a spievania  sa zapájalo aj dosť Slovákov, ktorí iniciovali vznik Súboru slovenských ľudových piesní a tancov s názvom Poľana. To už bolo v roku 1949,  keď všetko mládežnícke muselo ísť pod hlavičkou Zväzu mládeže. Nie je podstatné, že som bol jedným z iniciátorov a tým pádom aj členom vedenia súboru s honosnou funkciou umeleckého vedúceho a choreografa. Dôležitá je skutočnosť, že zásluhou generácií obetavých členov, ale aj priaznivcov, Slovákov aj Moravanov, pôsobí brnianska Poľana bez prestávky 68 rokov.

 

Vrátili ste sa do rodného kraja, do Zvolena, kde pri vtedajšej VŠLD fungoval folklórny súbor s rovnakým názvom Poľana…

V roku 1968 mal zvolenský súbor Poľana dosť dlhú prestávku od sľubných začiatkov činnosti. Zistil som, že niektorí zo zakladateľov a pôvodných členov by uvítali revitalizáciu súboru. Medzi takých zapálených členov patrili napr. pani Almásiová z dekanátu lesníckej fakulty a Ing. Račko, odborný asistent na tejto fakulte. Podarilo sa nielen obnoviť činnosť súboru, ale i zvýšiť jeho umeleckú kvalitu, prácu vedenia a aj podporu vedenia VŠLD. Poľana si získala rešpekt medzi vysokoškolskými folklórnymi súbormi i na Ministerstve školstva. Tak sa stalo, že ministerstvo a vedenie zväzu mládeže poverilo VŠLD organizovaním Medzinárodného festivalu vysokoškolských folklórnych súborov Akademický Zvolen. Od tej doby súbor pracuje na veľmi dobrej umeleckej úrovni s účasťou na mnohých domácich i zahraničných festivaloch.

 

Láska k ľudovej pesničke sa stala Vašou celoživotnou. Máte nejakú pieseň, ktorú si zaspievate najradšej?

Môj vzťah k ľudovej piesni nadobudol na kvalite spoluprácou s profesionálnym hudobným telesom BROLN (Brněnský rozhlasový orchestr lidových nástrojů) a najmä po tom, keď tam prišiel vynikajúci cimbalista a môj priateľ Ján Gašpar Hrisko z Očovej. Jeho úpravy podpolianskych ľudových piesní pre orchester a pre mňa boli kladne hodnotené. Po príchode do Zvolena som spolupracoval s viacerými hudobnými telesami, medzi nimi aj s OĽUN-om, kde pre mňa upravili piesne takí majstri ako Svetozár Stračina, Štefan Molota či Ondrej Demo. Ťažko je vybrať z toho bohatstva melódií i poetických ozdôb jednu, preto sa prikloním k skupine baladických, fujarových piesní. V nich sa dá podľa mňa najlepšie vyjadriť či umocniť spevom to, čo neznámi ľudoví umelci do nich vložili: radosť, ale vari častejšie smútok, bôľ, lebo vznikali v dobe, keď sa ľudu nežilo ľahko. Pokiaľ ide o podpolianske piesne, uprednostňujem starosvetské v podaní fantastického mnohogeneračného muzikantského klanu hrochotských Paľáčovcov.

 

Folklórne festivaly sa tešia veľkej návštevnosti, ale na druhej strane akoby sa tým slovenský folklór i ľudové piesne „globalizovali, akoby sa vytrácala originalita, rázovitosť. Aký je na to Váš názor?

Ide o široký a komplikovaný fenomén, s ktorým  majú problémy aj profesionáli. Treba vziať do úvahy úžasné spoločenské premeny hlavne v našich dedinách, ktoré boli v minulosti žriedlom pre žblnkotavú krásu ľudových piesní. Nielen z pohľadu na dianie v tomto smere v rodnej Hrochoti si trúfam povedať, že k dosť výrazným zmenám dochádzalo už v 40. rokoch minulého storočia. V povojnovom období sa tento proces urýchľoval, menila sa sociálna štruktúra dedinskej spoločnosti, dochádzalo k bohatšiemu styku s mestským prostredím a jeho vymoženosťami, zvyšovala sa vzdelanostná úroveň, čo viedlo k podstatnému odklonu od zvyklostí v poľnohospodárstve, v urbanizácii, v sociálnej štruktúre a v rôznych nadväzujúcich činnostiach, vrátane obliekania, varenia, kultúry a podobne. Vytratili sa významné spoločenské akcie, ako boli priadky alebo páračky. Ľudová pieseň prestáva byť majetkom dedinskej komunity a záujem o ňu sa udržiava hlavne prostredníctvom folklórnych skupín, prestáva byť symbolom emocionálneho rozpoloženia človeka a stáva sa vyjadrovateľom exhibicionistických záujmov jej nositeľov. Analogicky s prírodnými procesmi, kde sa budujú chránené časti prírody, vrátane bioty, budujú sa skanzeny ľudovej kultúry. Je to daň globalizácii. Ale je zaujímavé, že sa v rámci nej objavujú také zásahy do tradičných hudobných kvalít ľudových piesní, ktoré zmenou ich harmonizácie, rytmiky, neraz aj melodiky prinášajú nové zaujímavé kvality.

 

Krásy Slovenska sú turistickým časopisom. Vy ste mali turistiku takpovediac v náplni práce. Kam ste si rád zašli, alebo si aj dnes zájdete?

Hoci sa môj profesionálny prírodovedný záujem vzťahuje na Poľanu ako celok, predsa len epicentrom môjho vzťahu, prírodovedného aj spoločenského, zostáva tá časť, kde sa nachádza moja rodná dedina. Aj keď sa táto časť Podpoľania môže javiť v porovnaní s detvianskou menej atraktívna, nie je tomu tak. Pri mojich víkendových presunoch zo Zvolena do Hrochoti s radosťou sledujem nielen jednotlivých cyklistov, ale aj ich skupiny na cyklotrase smerujúcej cez Hrochoť do Hrochotskej doliny. Ale zamrzí ma, že pri športovom zaujatí nestihnú sledovať nejednu zaujímavosť kraja. Ide nielen o nápadné kostolíky v Zolnej a v Čeríne, ale aj o skryté krásy prírody, a to aj v údolí riečky Zolnianky. Takými sú napr. geologická zaujímavosť zvaná lahar v blízkosti Zolnej, chránená malebná kľukatina Zolnianky na priľahkých lúkach, ďalej nad Čačínom hádam najsevernejšia chránená lokalita duba cerového a smerom na Hrochoť, v Jelšovci, nenápadná, ale veľmi významná lokalita s bohatým zastúpením chránenej mäsožravej rastliny rosičky okrúhlolistej. O čare Hrochoti a Hrochotskej doliny bolo toho našťastie popísané dosť.

 

Ďakujem za rozhovor a pripájam sa k všetkým gratulantom, ktorí pánovi profesorovi želajú ešte veľa krásnych a príjemných rokov v kruhu blízkych a milých ľudí.

Teraz najčítanejšie