Život v Rijáde: 2. časť – Dafár (Salala)

Keď som sa miestnych pýtal, kam odporúčajú cestovať v rámci Arabského polostrova, veľakrát som počul tip na Dafár (po anglicky Dhofar, arabsky ظفار), ktorý sa nachádza v južnej časti Ománu pri Arabskom mori na hranici s Jemenom.

Pri augustovom lete do Rijádu som videl jeden veľmi vydarený dokument z dielne BBC*, ktorý ma definitívne presvedčil, a toto miesto sa dostalo na prvé miesto v rebríčku „Musím navštíviť v Arábii“.

* BBC: Wild Arabia – Episode 2: Jewel of Arabia

Dafár je jedinečný tým, že spolu so susedným regiónom v Jemene sú jediným miestom na Arabskom polostrove, kam zasahuje tzv. juhozápadný monzún z Indie. Monzún zasahuje veľmi malé územie: pobrežnú pláň a hory, ktoré sa z tejto pláne dvíhajú do výšky okolo 1000 m.

Monzún ochladí miestny oceán z teploty polievky na asi 24 °C, a keďže studenšia voda je bohatšia na živiny, do oblasti migrujú miliardy rýb. Miestny druh veľryby (Vráskavec  dlhoplutvý arabský) je jediná veľryba na svete, ktorá nemusí migrovať, lebo studená voda dôjde za ňou.

Horúci púštny vzduch nad chladnejším oceánom zvlhne a skondenzuje do podoby mrakov a blízke hory ich zachytia a dokonale vyžmýkajú.  Približne od 21. júna do 21. septembra tu preto mrholí a prší a vyprahnutá krajina sa zmení na nepoznanie. Bujná zeleň, výdatné pramene, vodné toky a vodopády.

Toto obdobie dažďa sa nazýva termínom charíf (khareef) a hlavne v auguste priláka do Dafáru tisícky výletníkov z arabských krajín, ktorí prídu na vlastnej koži zažiť dážď, relatívny chlad (25 stupňov oproti 45 stupňov v Rijáde), zeleň a atraktívnu krajinu.

Keďže dažďa som si počas života užil viac než dosť, nepotreboval som sa trepať cez pol Arábie len preto, aby mi celý výlet pršalo. Nechal som si preto poradiť priamo od obyvateľov Dafáru a náš výlet sme naplánovali tak, aby sme dorazili približne týždeň po tom, čo dažde skončia. Plán bol užiť si výsledky monzúnu za pekného počasia.

Po únavnej deväťhodinovej ceste lietadlom z Rijádu s prestupom v Maskate sme okolo tretej hodiny ráno pristáli v Salala (Salalah), hlavnom meste Dafáru. Privítalo nás príjemných 29 stupňov a po suchom Rijáde aj citeľné vlhko (musím sa priznať, že dlhodobejší pobyt na púšti spôsobuje, že aj v Bratislave sa prvý deň po návrate cítim ako v trópoch čo sa vlhkosti týka).

Po krátkom spánku sme vyrazili na prvý výlet s cieľom navštíviť miestne morské gejzíry a skryté pláže.

Hoci nemám veľmi rád pieskové pláže, malebné pláže v oblasti Fizayah pod strmým útesom s „hlavou“ v mraku sú asi najkrajšie, aké som kedy videl. A k tomu bonus: super vlny, osviežujúca teplota vody a na úseku 7 kilometrov sme videli dokopy asi 10 ľudí.

Prenájom auta bol nutnosť, ale výhodou Ománu sú dobré cesty a normálni vodiči. Ak vidíte šoférovať niekoho vyslovene zle, môžete sa staviť, že auto má saudskú poznávaciu značku. Výhodou pri vlastnom aute je aj to, že liter benzínu stojí 25 eurocentov.

Na druhý deň sme mali ambiciózny program, keďže sme mali k dispozícii celý deň. Začali sme v údolí Wadi Darbat/ Derbat/Dirbat*. Keď prší, je tu možné vidieť vodopády, my sme zažili „len“ plavbu po vodnom toku na lodičke.

*Všimnite si, že veľa arabských miestnych názvov nemá ustálený prepis do latinky, keďže arabské písmo nemá veľa latinských písmen a naopak. Je potom celkom sranda robiť výskum na internete, keďže nájdete rôzne stránky podľa toho, ktorý tvar použijete.

Spolu s kolegami Radom a Gergöm nám v lodičke okrem lodivoda robili spoločnosť dve saudské baby, úplne civilne oblečené, hovoriace perfektne po anglicky. Toto bolo asi prvýkrát, čo sa každý z nás rozprával so saudskou ženou viac ako jednu vetu. Baby boli na výlete, v pohode prileteli do Salala, požičali si auto a sami si robili roadtrip (niečo nemysliteľné v kráľovstve).

Ďalej sme boli pozrieť dva miestne krasové závrty (sinkhole). Prvým bola Tawi Atair/Attair/Atayr prezývaná tiež ako „Studňa vtákov“  (Well of Birds). Tu sme sa trochu hecli (a zničili) a zišli sme dosť strmým chodníkom do hĺbky závrtu až pokiaľ sa dalo ísť bez horolezeckého lana.

Druhým bol závrt Taiq/Teiq/Tiq, ktorý je jeden z najväčších na svete. Do neho sme už radšej neliezli kvôli nedostatku času a značnej únave :-)

Ďalšou zastávkou bol hrebeň pohoria Jebel Samnah, ktoré z výšky 1200 m padá strmo na pobrežnú planinu. Pohľad do diaľky v mäkkom poobedňajšom svetle bol úchvatný.  Je to iste pekné miesto na treking a v našom hoteli sme videli zopár ľudí, ktorí sa každé ráno vo vibramkách vyberali na túru.

Cestou dole k pobrežiu sme sa zastavili vo Wadi Hinna, kde rastú baobaby, údajne jediné v Arábii.

Deň sme zakončili v ospalom prímorskom rybárskom mestečku Mirbat, kde sme pochopili, že životná úroveň na periférii Ománu je dosť odlišná od toho, čo je možné vidieť vo väčších mestách. Menej áut, ošarpané domy  a vo vzduchu štipľavý dym z pečúcich sa rýb.

Pri jazde autom bolo treba dávať pozor, lebo aj na ceste kde bola povolená 120tka hrozilo, že si po nej bude stredom vykračovať bezprizorná ťava. Keď tých tiav bolo viac, normálne sme jazdili medzi nimi slalom nízkou rýchlosťou a modlili sa aby si ťava nezmyslela kopnúť.

Na druhý deň sme leteli večer už späť do Rijádu, a preto sme zvolili ľahší program. Ráno sme začali prehliadkou stráviteľného múzea „Zeme kadidla“ (Land of Frankincense), ktoré má námornú a historickú expozíciu (mali tam napr. super drevené modely lodí).

Dafár je vďaka svojej jedinečnej klíme najtradičnejším producentom kadidla na svete už tisíce rokov a v staroveku a stredoveku tadeto viedli tie najdôležitejšie obchodné cesty na svete. Kadidlo sa získava tak, že sa nareže kôra stromu nazývaného kadidlovník (Boswellia) a živica, čo vytečie, sa nechá stvrdnúť. Existuje viacero tried kadidla na základe jeho čistoty a kolega Rado zistil pri handlovaní v miestnom suqu, že kilo prvej triedy stojí okolo 40 EUR.

Po múzeu a nákupoch v miestnom suqu (dosť slabý oproti Maskatu) sme sa opäť začali štverať do hôr. Najprv sme po kratšom blúdení (keďže rovnako sa volala aj blízka dedina) navštívili prameň Ayn Garziz/Jarzeez a následne aj hrobku proroka Ayooba/Jóba.

Omán je jedna z prvých krajín, ktorá adoptovala Islám. Vyvíjal sa relatívne samostatne a väčšina Ománcov nie sú ani Šíti ani Suníti ale Ibadhi. Raritou je aj tolerancia k iným náboženstvám, ktoré môžu praktizovať svoju vieru (napr. kresťanské a hinduistické bohoslužby). Toto je v ostrom kontraste so Saudskou Arábiou, kde človek nemôže mať na krku ani krížik, a už vôbec nie verejné obrady.

Návšteva Dafáru je podľa mňa veľmi atraktívna aj pre Európanov, treba však zvoliť správne načasovanie a cieľovú skupinu. Región sa snaží lákať turistov na tzv. európsku sezónu (počas našej zimy cestuj do tepla), ale typickí katalógoví turisti, čo chcú byť pri bazéne a maximálne sa večer niekde prejsť do mesta, môžu byť sklamaní. Na Dafár treba akčnejšiu klientelu!

Cestovateľský tip: V Ománe dostanete víza pri prílete (cca. 10 EUR). Stačí si kúpiť letenky do Maskatu, objednať auto a môžete slobodne spoznávať čo len chcete. Cestná infraštruktúra je výborná (väčšina ciest aj mimo miest je v noci osvetlená, vrátane diaľnic), ubytovať sa môžete v rôznej škále hotelov – booking.com funguje aj tu. V Ománe som bol v priebehu roka štyrikrát, a podľa mňa to je najatraktívnejšia krajina regiónu.

Autorská poznámka: Materiál vznikol počas môjho vyše ročného pracovného pobytu v Saudskej Arábii a odzrkadluje moje osobné skúsenosti v tomto regióne. Mal som jedinečnú príležitosť spoznať miesta, históriu a kultúru regiónu, kam sa väčšina z nás nedostane a touto cestou by som sa rád podelil o svoje zážitky so širším publikom. Všetky fotografie použité v tomto blogu som nafotil ja a je možné ich prezrieť vo väčšom náhľade tak, že na ne kliknete.

Viac článkov z môjho pobytu v regióne nájdete tu.