Život v Rijáde: 1. časť – Mada’in Saleh
Výlet do Mada’in Saleh, prezývanej tiež „Saudská Petra“.
Mada’in Saleh (مدائن صالح) sú pozostatky mesta a hrobiek Nabatejovcov, civilizácie, ktorá postavila slávnu Petru v Jordánsku. Bolo to ich druhé najväčšie mesto a ležalo na kedysi veľmi dôležitej obchodnej ceste, ktorá spájala juh Arábie a východnú Afriku s Blízkym východom.
Odkedy som prišiel do Rijádu, bolo toto miesto na mojom zozname „musím vidieť“. Saudská Arábia od roku 2010 nevydáva turistické víza, takže možnosť navštíviť Mada’in Saleh majú len domáci, obyvatelia ostatných krajín Arabského polostrova a cudzinci, čo tu pracujú. Pamiatky môžete mať teda skoro „sami pre seba“.
Momentálne sa pripravuje úprava, ktorá umožní navštíviť moslimským pútnikom aj iné miesta ako Mekku a Medinu, vrátane Mada’in Saleh.
Na cestu sme vyrazili v zložení traja kolegovia (Gergö z Maďarska, Giorgio z Talianska, ja) a Rakúšan Markus.
V piatok (16.1.2015) ráno sme sa troma rôznymi letmi dopravili z Rijádu do mesta Tabuk v severozápadnej Saudskej Arábii.
Tu nás už čakal náš saudský sprievodca Fais, ktorý nám zároveň robil aj vodiča. Čo ma celkom prekvapilo, bolo letisko v Tabuku. Kolegovia si robili srandu, že keďže ide o hardcore vnútroštátny let, v lietadle budú s nami aj kozy, sliepky a pod. To sa samozrejme nekonalo. Nečakal som ale úplne nové, moderné a veľmi pekné lokálne letisko v Tabuku, meste „na konci sveta“.
Vďaka veľkému množstvu peňazí je veľmi ťažké v Saudskej Arábii zažiť exotiku v podobe vyslovene zaostalej infraštruktúry (letiská, cesty, mobilné pokrytie, elektrina a voda).
Po krátkom neskorom obede v reštaurácii pri ceste sme sa v našom krížniku ciest Mercury Grand Marquis vybrali nehostinnou krajinou na vyše 300 km cestu smerom na juh.
Počas skoro celej cesty sme sledovali trať bývalej úzkorozchodnej železnice (Hejaz Railway), ktorá spájala sýrsky Damašok s Medinou v Saudskej Arábii. Postavili ju Turci v rokoch 1900 až 1908 s cieľom spojiť Istanbul a Mekku a skrátiť tak cestu pre pútnikov do Mekky. Keď sa po prvej svetovej vojne rozpadla Otomanská ríša, železnica nebola nikdy plne dokončená, neudržiavala sa a postupne sa začala rozpadávať. Dnes je však stále možné vidieť železničný násyp, kamenné mosty a budovy železničných staničiek, ktorých bolo vyše 30.
Po viac ako troch hodinách jazdy sme po zotmení dorazili do mesta Al-‚Ula, pri ktorom sa nachádza areál Mada’in Saleh.
V „rezorte“, v ktorom sme boli ubytovaní sa práve odohrávala svadba. Na izbe sme začali vtipkovať, že by sme sa tam mali nejako dostať. Naše prosby boli vyslyšané, keď nás úplnou náhodou manažér hotela zavolal, že máme ísť s ním.
Saudské svadby prebiehajú tak, že muži a ženy sa bavia v oddelených miestnostiach. Ženích len na krátku chvíľu navštívi ženskú časť, kde sa ženy na ten čas zahalia a nezahalená zostáva len nevesta. Samotný svadobný obrad prebieha mimo oslavy a niekedy môže byť medzi svadbou a oslavou aj niekoľko mesiacov. Konečne mi aj niekto vysvetlil ako je to s tým zahaľovaním, muž nemôže vidieť ženu, ktorá sa môže potenciálne stať jeho manželkou. Čiže môže vidieť svoju mamu, starú mamu, sestru, dcéru, tetu ale napr. nemôže vidieť svoju sesternicu alebo manželku svojho brata (lebo ten sa s ňou môže rozviesť, resp. brat môže zomrieť a ona je znova potom voľná).
Manažér hotela nás zobral do veľkej miestnosti, kde prebiehala mužská časť oslavy. Zaviedli nás k ženíchovi, ktorému sme podali ruku. Všetkých okolo sme zdravili Salamalejkum. Podali sme ruky aj starešinom, a potom nás posadili na kresielka a ládovali arabskou kávou, mätovým čajom a datľami.
Po chvíli sa svadobčania osmelili a začali sa s nami fotiť. Najčastejšia veta čo som ten večer počul bola „Excuse me, selfie“. Pristavili sa aj mladší, čo vedeli celkom dobre po anglicky a volali nás, že musíme navštíviť ich farmy. Svadobčania z nevestinej strany vyzerali byť vzdelanejší ako ženíchova strana a veľa z nich pochádzalo zo západného pobrežia resp. z Mediny.
Zábava prebiehala tak, že sa ženíchova a nevestina strana postavila v kruhu proti sebe a začali tancovať, tlieskať, spievať a bručať. Neskôr nám bolo povedané, že sme mali šťastie, lebo ženíchova strana pochádzala z kmeňa, ktorý má nejakú špeciálnu tradíciu (to bolo to bručanie). Samozrejme, že sme sa museli zapojiť aj my a tancovať s nimi.
Zábava nevesty a ženskej časti svadobčanov prebiehala inak, lebo sme odtiaľ počuli ohlušujúcu modernú hudbu, smiech a jačanie. Po asi hodine sme sa slušne rozlúčili a išli spať.
Až ráno keď sa rozodnilo, sme si plne uvedomili prírodnú krásu oblasti kde sa nachádzame.
Náš sprievodca nás vyzdvihol krátko po východe slnka a cestou plnou serpentín nás odviezol na najvyšší kopec v okolí. Pod nami sa do diaľky tiahlo údolie (wadi), kde sa v nedozerných palmových hájoch pozdĺž cesty rozprestieralo mesto Al-‚Ula.
Neskôr sme sa premiestnili do hlavného cieľa našej cesty, archeologického parku Mada’in Saleh. Celý areál, ktorý zaberá niekoľko štvorcových kilometrov, je ohradený plotom. Dnu je možné vstúpiť len cez kontrolovaný vstup. Neplatí sa žiadne vstupné (v Petre sme platili asi 60 EUR, a to sme mali 50% zľavu, lebo sme tam spali), je ale potrebné mať oficiálne povolenie na vstup – to naše sme si vybavili v Národnom múzeu v Rijáde.
Hrobky v Mada’in Saleh sú štýlovo veľmi podobné tým v Petre, chýbajú však grandiózne stavby typu Pokladnica (The Treasury) a Kláštor (The Monastery). Štýl krajiny je tiež odlišný. Kým v Petre sú hrobky vytesané do skalnatých stien navzájom prepojených hlbokých údolí, v Mada’in Saleh ide o roztrúsené skupiny skál a brál, ktoré ako ostrovy vystupujú z piesočného mora. Na rozdiel od Petry sa po samotnom areáli dá medzi jednotlivými skupinami hrobiek presúvať vlastným autom, pričom by to neboli pohodlní turisti, keby nevyužili možnosť zaparkovať svoje SUV asi tak „meter“ od vstupu do hrobky a spraviť si tam prípadne piknik.
Našťastie pri súčasnom počte návštevníkov to nie je tak rušivé, stačí ak poriadne zafúka a piesok sa dá sám do poriadku. Tiež si stačí počkať, návštevníci sa o chvíľu presunú k ďalšej hrobke a miesto je vaše. Ak sa však počet návštevníkov zvýši, budú to musieť nejako rozumne vyriešiť.
Náš sprievodca nás postupne previedol celým areálom, ide v podstate o okružnú jazdu, keďže jednotlivé hrobky boli vybudované okolo samotného obývaného mesta. Mesto nie je prístupné a prebieha tam archeologický výskum – zachovali sa len základy a niektoré steny budov, takže pre laikov tam nie je zas tak veľa toho čo vidieť.
Po návšteve Mada’in Saleh sme si našli čas aj na zaujímavý obed. Náš sprievodca nám navrhol, že si môžeme kúpiť jedlo v jednoduchej reštaurácii pri ceste a zjesť ho u neho na farme. S týmto návrhom sme nadšene súhlasili. Na farme nás privítali dvaja zamestnanci, ktorí sa o ňu starajú. Fais nás zaviedol do domčeka, ktorý normálne používajú ženy. Tam sme si nerušene, rozložení na veľkom koberci, spapali naše pečené kura, ryžu s hrozienkami a zeleninu.
Po obede nás Fais previedol po svojom sade, kde rástli datľové palmy, granátové jablká, mango, pomaranče a ešte ďalšie stromy, čo nám nepovedal ako sa volajú. Ukázal nám tiež svoje stádo tiav a zopár kôz.
Podvečer sme absolvovali prehliadku starého mesta v Al-‚Ula. Pochádza z 13-teho storočia, malo pôvodne viac ako 870 domov a dalo sa doň vstúpiť cez 14 brán. Dnes stoja zväčša len obvodové múry domov. Za posledných 5 rokov ale zrekonštruovali niektoré ulice a aj domy, takže turisti majú možnosť vidieť ako to vyzeralo pôvodne. Celé staré mesto má veľmi úzke uličky, ktoré sú veľmi často aj prekryté. Cieľom bolo zamedziť prehrievaniu domov v lete, a tak isto chrániť ich pred chladnými zimnými nocami. V strede mesta na skalnatej vyvýšenine sa nachádza malé opevnenie.
Jednotlivé domy mali len vstupné dvere, žiadne okná a schodmi sa vystupovalo na strešný terasu. Otvor pre schody bol jediným prirodzeným zdrojom svetla v dome.
Na záver dňa sme si nechali prírodný útvar nazývaný Slonia skala, podľa tvaru slona, ktorého pripomína. Skala je vysoká asi 50 metrov a nachádza sa v nádhernom údolí, kde z piesočného dna vystupujú jednotlivé skalnaté bralá.
Je to super miesto na piknik, takže Fais vybral z auta „deku“ a na chvíľu sme si sadli a popili džús a mätovú limonádu.
Cesta späť do Rijádu bola jednoduchšia, keďže v sobotu lieta aj priamy let z Al-‚Ula. Na to, že mesto plus priľahlých 60 dedín má spolu asi 50 000 obyvateľov letisko opäť prekvapilo. Moderné, pekné, čisté a účelné. Dokonca mali aj panel s nabíjačkami na mobily. Prílet na letisko do Rijádu potom vyvolával poznámky o urgentnej potrebe modernizácie letiska v hlavnom meste (čo chápu aj Saudi a nový terminál je už vo výstavbe).
Som veľmi rád, že sa mi podarilo navštíviť Mada’in Saleh, Al-`Ula a okolie, hlavne keď nie je jasné, kedy sa sem najbližšie budú môcť dostať nemoslimskí turisti. Keby v Saudskej Arábii veľmi chceli, mohla by to byť turistická destinácia svetového významu.
V prípade zájmu o viac faktov odporúčam tento článok na Wikipédii.
Autorská poznámka: Materiál vznikol počas môjho vyše ročného pracovného pobytu v Saudskej Arábii a odzrkadluje moje osobné skúsenosti v tejto krajine. Mal som jedinečnú príležitosť spoznať miesta, históriu a kultúru regiónu, kam sa väčšina z nás nedostane a touto cestou by som sa rád podelil o svoje zážitky so širším publikom. Všetky fotografie použité v tomto blogu som nafotil ja a je možné ich prezrieť vo väčšom náhľade tak, že na ne kliknete.
Viac článkov z môjho pobytu v regióne nájdete tu.