Zmenšenina
ročných období materinského jazyka
Včera som si zase raz uvedomila, aká je dôležitosť materinského jazyka prehliadaná. Jazyk, v ktorom cítime a vnímame, je najmä pre deti a mladých ľudí bezkonkurenčne kľúčový veľmi prirodzeným spôsobom.
Náš región – zo svetového pohľadu – je špecifický v adaptabilite. Máme košatú, krásnu reč… Boli časy, keď som sa venovala jazykom z pasie, opakovala ich rok čo rok, aspoň teda základy a tak. Prišla chvíľa, kedy som si vyslovene zakázala francúzštinu, pretože by som nadobro zabudla slovenčinu… Ergo, aspoň ako to ja vnímam, skôr sa vydáme cestou naučenia sa cudzieho jazyka, ako by sme sa chceli rozvíjať v tom, ktorý nás utváral, utvára a vždy bude „limitovať“ tým, ešte raz to napíšem, veľmi prirodzeným, šťastným spôsobom.
Nie, až tak dobre slovenský jazyk neovládam. Ale milujem ho čoraz viac. Vážim si syntax, interpunkciu, možnosti, ktoré mi poskytuje aj v spontánnom, intuitívnom, nie cielene racionálnom používaní pri komunikácii, niekedy teda aj skrze vlastnú tvorbu…
Pri papuľkách som sa v detstve veľakrát zastavila. Učila som sa ich jemne otvárať. Funkčne, jednotlivo pripomínajú štipce, krehkosťou gladiolu v zmenšenine… Odvtedy som ich však v belasej farbe nevidela.
*
Zatváram dvere,
dúfajúc v hĺbku.
Chytám sa za chybu,
za jednu, za druhú…
Niečo je aj skôr
ako váza:
Mäkkosť,
ktorá sa pustila z neba.
*