Zopár poznámok k nákupu Blackhawkov

Minister obrany včera s radosťou oznámil finalizáciu kontraktu s vládou USA na najväčší modernizačný nákup v histórii slovenskej armády – 9 vrtuľníkov Blackhawk, za 235 miliónov eur. Lenaby bola jedna vec jasná, modernizácia armády je dobrá vec, dokonca, ak by sme sa sústredili na nákup Blackhawks mimo všetok ďalší kontext, tak tiež je to skôr dobrý krok. Okolnosti za ktorých k nemu došlo, resp. práve ten kontext, je to čo to veci strpčuje.

Súťaž. Foreign Military Sales program americkej vlády je sám o sebe naozaj jeden z tých otvorenejších. Dozvedeli sme sa cenu, konfiguráciu, z amerického vládneho webu. Problém je to, že nikdy sa reálne nezvažovala iná alternatíva, napr. v podobe Augusty, ktorá záujem prejavila. A áno, nakoniec by to boli asi aj tak tieto Blackhawks, len to pre budúcnosť vytvára zlý precedens, argument – načo to naťahovať s nejakou súťažou, aj vieme ako to dopadne. Rovnako, FMS by nemal byť len o predaji “hardware-u”, ale aj o prenose “best practices” v oblasti obstarávania, manažmentu či transparentnosti. Dúfam, že sa im to podarí.

Stratégia. Ak by Váš partner z ničoho nič minul všetky rodinné úspory na najnovšie SUV, lebo dvakrát za rok idete na lyžovačku, asi sa poškrabete po hlave. Ak by si akékoľvek ministerstvo zrazu povedalo, že dá 300 miliónov na nejakú investíciu, tak by nás asi mali zaujímať detaily. Výstavba nemocnice v Bratislave (cca rovnaká cena) vyvolala veľkú diskusiu a bola dôvodom sa usporiadanie viacerých konferencií. V prípade MO SR sme sa uspokojili so stavom, kedy modernizácia stačí ako argument na všetko.

SR ako posledná krajina z V4 nemá novú bezpečnostnú stratégiu, tá súčasná má 10 rokov. Rozvoj vzdušných síl je založený na dokumente, ktorý nik nevidel. MO SR podľa všetkého nemá ani ročný plán obstarávania. Takže áno, modernizovať treba, len by to malo byť na základe premyslenejšieho procesu. To, že vynaložíme nemalé prostriedky na vrtuľníky znamená, že na niečo iné neostane. Argumentácia, prečo to tak bude, by nás mala všetkých zaujímať.

Jastrab bez rakety. S týmto sa spája aj podivuhodný vývoj argumentácie, prečo tento nákup vlastne potrebujeme. Od teritoriálnej ochrany pred východnou nestabilitou po potrebu plnenia civilných úloh. Slovenská armáda robí najväčšiu akvizíciu, ktorá má v súčasnej podobe plne civilný charakter, keďže neobsahuje žiadnu výzbroj. Ultimátny argument prečo to tak je? Budeme hasiť. Aj Spartany budú hasiť. Všetci budeme hasiť.

Nevyužitá spolupráca. Samotný nakúp je len zlomok nákladov, ktoré budeme dlhodobo niesť. Budeme zdieľať logistiku s inými krajinami? Ako máme vyriešený tréning, či servis? Aj naši V4 susedia riešili nákup podobnej techniky, mohli sme nájsť efektívnejšie riešenie. Keďže naše predsedníctvo V4 v oblasti obrany je považované za všeobecný neúspech, snívať o efektívnych cezhraničných riešeniach je asi ilúzia. MO SR tvrdí, že niečo predjednané. Uvidíme, zatiaľ toho veľa v tejto oblasti nedotiahli do do konca. Nečudujme sa potom podobným grafom a pomeru cena výkon v európskych armádach.

Rozpočtové krytie. Je to najväčší modernizačný projekt – no nik zatiaľ nevysvetlil ako bude krytý. Z návrhu výhľadu rozpočtu verejnej správy na roky 2016-18, ktorý vláda nakoniec na poslednú chvíľu stiahla, sme mohli zistiť, že plánovaný rozpočet MO SR bude pod jedným percentom HDP. Skadiaľ na to zoberú ďalšie vlády (lebo toto pôjde za rok 2020), nik netuší. Ale v marketingových výstupoch pre tieto voľby bude nová technika vyzerať pekne, to je isté, len neviem, či toto by malo byť hlavné kritérium pre rozvojové projekty Ozbrojených síl. Nezabúdajme, že v tomto balíku sú aj Gripeny, radary, Spartany a veľká bolesť hlavy ministra financií.

Otvorenosť. Minister Glváč si na včerajšej tlačovke vypýtal Bielu vranu za medailový výkon pri obstaraní Blackhawkov. Keď mu ide tak o otvorenosť, mal by sa opýtať, prečo jeho úradníci v pripomienkovaní infozákona navrhujú, aby všetky informácie o obstarávaniach (napr. tie týkajúce sa cost-benefit analýz) boli vyňaté spod zákona.

Dvojité štandardy. Paralelne s týmto procesom sa nám rozbieha nákup radarov, či Gripenov (na ktorý platia všetky body tohto blogu, špeciálne ten o rozpočte). Z medzinárodného spoločného verejného obstarávania, je “flexibilnejšia” verejná súťaž s dvojkolovým nejasným modelom a pochybnosťami o špecifikáciách. Ak v prípade nákupu vrtuľníkov platia vysoké štandardy, prečo to tak nie je potom aj v ďalších prípadoch?