Zrýchlenie nasadenia z 0 na 100 za rok
Vstať ráno z postele, rýchlo sa pripraviť a ísť do práce. Po jej skončení ešte niečo porobiť, či vybehnúť s partiou na pivko a toto stále dokola.
Aj takýto stav som zažil počas svojho, myslím si, že ešte krátkeho života. Bola to chyba zamestnávateľa, že som žil takto? Bola to chyba systému, že som nemal (alebo skôr nechcel mať) čas na zmysluplnejší život? Bola to chyba výberu vysokej školy v mladom veku, kedy som poriadne nevedel, čo chcem? Takýmito a rôznymi ďalšími otázkami by som si mohol tolerovať svoj novovzniknutý životný štýl. Byť vždy dostihnuteľný, byť online a riešiť všetko a hneď. Taký bol môj štýl práce, ktorý som si vytvoril ja sám – nemohol za moje rozhodnutie štát, nemohol zamestnávateľ, nemohol výber vysokej školy. Koľko z nás sa dokáže dlhé hodiny sťažovať aký máme rýchly a nešťastný život. Ako máme toho veľa a nič sa nedá stíhať.
Asi pred rokom som sa stretol s kamarátkou a debata sa zbehla k danej téme (kde iniciátorom tejto „realistickej“ debaty som bol predovšetkým ja). Na to mi povedala: „Keď chceš, môžeš to mať aj inak, ja mám napríklad pár hodín práce pevne a zvyšok je flexibilný. Koľko chcem toľko robím, nutne mám časy, ktoré mi zabezpečia financie na základné výdavky. Potom robím koľko chcem.“ Na čo som jej oponoval, že to je jej zamestnávateľom, jej pracovnou náplňou, jej mestom, v ktorom žije. V mojom prípade som si nevedel predstaviť, že by som mohol fungovať na flexibilnom pracovnom čase. Často som na tento rozhovor myslel, vždy som si odpovedal krutou pravdou – to ja môžem za to, že robím koľko robím, ja môžem za to koľko času investujem pre seba a svojich blízkych a najmä koľko času budem žiť offline. Deväť mesiacov po tomto rozhovore som opustil svoju prácu, mesto, v ktorom som žil a priateľov, ktorí ostali v tomto meste. V čase tohto „tehotenstva“ som investoval veľa času do skúmania seba a okolia – aké možnosti som mal. Na svoj vek nebol môj životopis nejaký svetový, no mal som v ňom pár políčok, ktoré ma spravili vhodným kandidátom na pozíciu, v ktorej pôsobím teraz.
Rozhodol som sa vrátiť sa do školstva – kedysi som pôsobil dva roky ako vychovávateľ, po štvorročnej prestávke som sa vrátil späť. Tento raz však do inej školy a len na polovičný úväzok. Škola sa stala pre mňa novou výzvou rozvoja seba a rozvoja mladých ľudí v nej. Popri škole sa rozbehli nové a nové projekty a tak sa po roku od rozhovoru s kamarátkou jej prežívanie reality zlialo s tým mojim. Pevná pracovná doba, ktorá mi pokryje životné náklady a zvyšný čas v rôznych projektoch podľa svojich časových i fyzických možností.
Posledné tri mesiace z roka, od stretnutia s kamarátkou, mi pomohli pochopiť, že v školstve a ostatných projektoch mám možnosť stretávať sa s veľkým množstvom detí. S deťmi, ktoré ma často dokážu prekvapiť svojimi reakciami, postojmi, no najmä kopírovaním správania, ktoré vidia vo svojom okolí. Pravidlo najskôr ja a potom vy platí pri dávaní a nie prijímaní. Najskôr ja odovzdám deťom kvalitného človeka a preto chcem na sebe pracovať každú chvíľu dňa, aby som im toho viac odovzdal. Pochopil som, že zmyslom mojej práce zrazu nie je zarobiť peniaze ale odovzdať niečo ďalej. Od tohto momentu vstávam so zodpovednosťou za všetko čo v práci spravím. Za každé jedno slovo, ktoré poviem , každú jednu myšlienku, ktorú deťom odovzdám. Pochopil som, že nejde o kvantitu času, ktorú strávim s „mojimi deťmi“ ale o kvalitu seba, ktorú im odovzdám. Preto vstávam každé ráno z postele s jediným rozhodnutím – byť stále lepším. Nepoužívam vetu: „som už taký, tak ma takého majte radi alebo choďte.“ Pracujem na sebe, žijem pre druhých a venujem svoj čas ako online zóne, tak i tej offline.
Neviem či je môj štýl práce ten správny a vyhovujúci pre všetkých. Predstavme si svet, v ktorom by sme všetci vstali s presvedčením, že dnes dáme do toho všetko. Všetky povolania by jeden deň pracovali na 100% počas svojej pracovnej doby. Som si istý, že keby deti videli naše plné nasadenie, okopírovali by ho a premietli do ich reality. Na základe dávneho rozhovoru, sérií rozhodnutí a poriadnej driny pri hľadaní seba dokážem tvrdiť, že ani jeden z nás dospelých nechodí do práce len pre seba. Tým ako pracujeme, ako komunikujeme, ako sa správame ovplyvňujeme deti, ktoré nás sledujú a kopírujú. A to nielen vybraté povolania. Ale všetci – nejestvuje dôvod ako sa ospravedlniť z toho, že sú tieto deti také, aké sú. Oni nás kopírujú a správajú sa podľa nás – svojich vzorov (uvedomujeme si, že deti v nás vidia vzor?). Ponúkam preto pre nás výzvu, ktorú môžeme prijať a plniť alebo aj nie – veď sme predsa všetci slobodní ľudia. Krok ako zrýchliť z nuly na sto je jednoduchý, robiť všetko na sto percent.
VÝZVA 1: ak chceš, tak sa rozhodni dnes vykonávať všetky činnosti na 100% a aj ich tak vykonávaj. Aký budeš mať z toho dňa pocit, keď si večer ľahneš do postele?
VÝZVA 2: sprav toto rozhodnutie aj zajtra, pozajtra a každý deň. Nevadí, keď sa niečo aj nepodarí, sprav si krátku analýzu, prečo to nevyšlo, odpúšťaj si chyby a získaj motiváciu pokračovať.
Držím palce v naplno prežitých dňoch
