Zubnú pastu späť do tuby nevrátiš

Do batožiny som si okrem iného priložila rozčítané rozprávanie o Arnoštovi Lustigovi a jeho kurzoch písania. O domácich úlohách, ktoré svojim žiakom dával a ako o ich splnení diskutovali, veľmi citlivo píše Dana Emeringová. Bezsennú noc mi okrem chrápajúceho mladíka spôsobila téma : Najdojemnejší okamih života.

Koľko dojemných okamihov zvládne jeden obyčajný človek za svoj život primerane spracovať? Postrehnúť , precítiť? Lovila som v pamäti naozaj usilovne. Nič. Nič?! Alebo je toho toľko, že neviem vybrať ten naj? Čo to znamená? Som vyberavá? Váhavá? Neuvažujem dostatočne analyticky? Analýza dojemnosti?! Vážne? Chce to asi viac času. Na čo? Buď alebo, nič medzi tým neexistuje. Buď je niečo dojemné alebo nie je, čo je na tom tak ťažké? Som k sebe dostatočne úprimná? Dokážem nedbať na nič a na nikoho? Priznám si to? Otázky sa rojili ako muchy okolo hovna. Neslušné výrazy sú prípustné. Vhodný pomer je tisíc slušných slov na jedno neslušné. Pravidlo, ktoré si podľa mňa môže každý pisateľ, nastaviť podľa svojich potrieb na slovnú zásobu, ktorou disponuje.

V kupé bola zima a ja som opäť raz precenila svoju otužilosť. Spolucestujúci si bez hanby vzali od stewardky deky a zima im nebola. Ja som si hrdo vytiahla cestovateľskú tenkú oranžovú rýchloschnúcu osušku a prikryla sa ňou. O štvrtej ráno. V diaľke sa ukázali ranné zore a mne sa presne v okamihu, keď už mi nebola zima, ozval močový mechúr. Že potrebuje vyprázdniť. Určite! Na oblohe sa to hemžilo ťahavými rôznofarebnými mrakmi, ktoré dávali tušiť blízky východ slnka. Ten okamih mám veľmi rada a aj keď vstávam pravidelne počas roka dosť skoro,  naposledy som videla východ slnka na Pohode 2014. Ideálna príležitosť sa mi ponúkla sama. Najradšej mám zrod prvého lúča, presnejšie chvíľu pred tým. Viete, že slnko vyjde, vidíte asi aj miesto, kde to bude, no zároveň viete, že ešte chvíľu to potrvá, že si na to ešte počkáte. Ako na prvý bozk. Chvíľu pred prvým bozkom sa vždy snažím čo najviac predĺžiť. Prvý lúč a prvý bozk majú totiž silu všetko zmeniť. Ak sme na to pripravení. A ja som sa v prípravách na východ slnka zaoberala podobnými myšlienkami. Pozrela som na rozprestretú oranžovú osušku na mojich nohách. Močový mechúr sa bolestivo pripomenul. Vysielal neúprosné apely. Loboval za zachovanie celistvosti a dosiahol svoje.

Vstala som a rýchlym krokom som sa presunula k WC. Bolo voľné, voňavé (!), čisté. Neveríte, čo?! Aj papierové jednorázové obrúsky tam boli. Nie na zemi, ale tam, kde ich očakávate. Voda na fotobunku! Čakanie na prvý lúč som nemohla stráviť na príjemnejšom mieste. Chýbal snáď len livrejovaný lokaj v úklone.

Po zážitkovom močení som sa s osuškou na nohách posadila v kupé na miesto, oči upriamené na tušené miesto slnka. Tým smerom je Slovensko, uvedomila som si. Prekvapivo to vo mne nevyvolalo vôbec žiadnu emóciu, nie to ešte dojatie. No tak! Dojímavé okamihy tvojho života. Sústreď sa! Dívala som sa z okna a všade navôkol vládol pokoj. Len vlak rušil. Typický zvuk pohybu vlaku mi privieral viečka a kolísavo ma vháňal do košiara spiacich ovečiek. So spánkom zásadne nebojujem. Nemusím a ani nechcem. Prebudila ma však spolucestujúca, ktorá cezo mňa mierila s vodou na ono šťastné miesto. Preľaknuto som dvihla zrak k slnku. Ešte stále nie, mám čas. Myšlienky prirodzene nabrali smer k dojatiu seba samej. Smrť ma nedojíma, len ma rozľúti a vyčíta. Spomienky na pekné chvíle ma nedojímajú, len ma mrzí, že pominuli a že som si ich možno nedostatočne vryla do pamäte. Som nevďačný kus? Vážne si nedokážem vážiť? Do hája! Neumyla som si zuby! Kam som dala zubnú pastu? Brala som ju ako poslednú a strčila ju do kabelky k bratovým vizitkám a podvodnému zapaľovaču. Rukou som po pamäti pátrala. Letmá kontrola stavu svetla. A v tom to prišlo. Prvý lúč spomedzi stromov utekajúcich popri vlaku. Spoza malého kopčeka, ktorého silueta sa vo svetle oranžových lúčov opticky zväčšila. Dočkala som sa. Neprepásla som to. Prvý lúč ma na malý nepatrný okamih odrovnal, zaskočil, prekvapil. Dojatie? Nezvlhli mi oči, ale pri srdci sa mi rozlialo teplo a prinieslo so sebou pocit šťastia. Nečakala som to. Ruka v tej chvíli nečakane narazila na pastu. Nie na tubu, na obsah tuby. V hlave som chvíľu dešifrovala materiál, konzistenciu, pôvod a dôvod toho, čo držím v ruke. Zachechtla som sa. Ruka stále v hlbokej kabelke a pohľad uprený na vychádzajúce slnko. Traja spiaci spolucestujúci sa ani nepohli. Potichu som sa rozosmiala a vytiahla ruku z kabelky. Biela zubná pasta prevoňala v momente celé kupé a tí traja to ani nezaznamenali. Vytiahla som tubu aj vrchnák, vizitky i zapaľovač. Všetko pastou nedotknuté. Najväčšia spúšť bola v priehradke určenej pre tieto tri veci. Verte, že neexistuje žiaden kapesník, či vlhká utierka, ktorá by vyčistila futro kabelky. Bezradne som sa dívala na stolík s čarovnou tubou. Veď ja som tiež taká zubná pasta, ktorá okolo seba občas narobí neporiadok bez toho, aby som niekým naozaj pohla. Dokážem pracovať s priestorom, v priestore, ale nie s ľuďmi. Snažím sa vyvolať reakciu na svoje činy, slová, skutky, no nedarí sa mi to. Obvykle na mňa ľudia reagujú presne opačne ako by som si predstavovala, tak ich ignorujem. Presne ako vytlačená zubná pasta v kabelke nepoznačila vizitky ani zapaľovač. Tomu hovorím metafora! Nadvihla som obočie a dívala sa na slnko, ktoré za tú chvíľu, čo som ja bojovala so zubnou pastou, už značne pokročilo. Krása v priamom prenose a ja sa tu zamýšľam nad somarinami. Mimovoľne som si spomenula na knihu O kráse od Zadie Smith. Ako som ju začala čítať len tak náhodou v kníhkupectve, začítala sa a po osemdesiatich stránkach ju nedokázala pustiť z ruky. Spletité cesty spomienok ma vrátili o týždeň späť. Môj malý päťročný synovec mi veľmi nečakane a prirodzene, počas hry, akoby to bolo úplne samozrejmé, povedal, keď som si opravila čelenku, aby mi vlasy nepadali do čela : „Teta, ty si pekná.“ Naklonil hlavu, usmial sa a pokračoval s húkaním v hre na vlak. Moje odrovnanie si nevšimol, pretože som slušne poďakovala za kompliment. Oparená, zaskočená, prekvapená so zvlhnutými očami.

Stotina sekundy dojatia pre vytlačenú zubnú pastu vo vlaku. Symbolika?