Denník E

Slovenským ekonómom, ktorých sme pozvali do Panela expertov Denníka E, sme tento týždeň položili otázky:

Čo konkrétne by mala podľa vás slovenská vláda a iné inštitúcie urobiť v reakcii na klimatickú zmenu? Do akej miery sa podľa vás môže Slovensko v tejto téme spoľahnúť na politiku Európskej komisie? Alebo by sme mali mať vlastnú stratégiu premeny priemyselnej výroby, dopravy a spotreby?

Miriama Letovanec, riaditeľka Implementačnej jednotky úradu vlády:
Prvý krát sa o skleníkovom efekte zmienil ešte v roku 1824 francúzsky matematik a fyzik Jean Baptiste Fourier, kedy vo svojej práci pomenoval, že plyny v atmosfére môžu zvyšovať povrchovú teplotu Zeme. Na najvyššej medzinárodnej úrovni na problém klimatických zmien poukázal IPCC (Intergovenmental Panel on Climate Change) v roku 2007. Áno, už pred 12 rokmi.

V tomto momente je potrebné začať konať, nielen na veci poukazovať. Samozrejme môžeme edukovať verejnosť o význame klimatických zmien aj na uliciach, za oveľa dôležitejšie považujem implementáciu jednotlivých opatrení do praxe.

Slovensko má od februára 2019 schválený strategický materiál do roku 2030 s názvom „Zelenšie Slovensko“ – obsahuje jasné opatrenia na boj s klímou, ako aj indikátory, prostredníctvom ktorých je možné sledovať progres.

Dôležité je nezaspať na vavrínoch a nestrácať čas tvorbou nejakých akčných plánov, či vytvorením ďalšieho ministerstva. Úplne postačí keď zainteresované strany budú poznať svoje priority, začnú spolu efektívnejšie komunikovať a každé opatrenie bude mať svojho „pána“, či termín, dokedy má svoje úlohy splniť – prierezový plán implementácie, a to najneskôr do konca tohto roka.

Oveľa náročnejšie však bude „manažovať“ záujmy priemyslu a ich reprezentantov v politických kruhoch. Priemysel nemusí na všetky opatrenia reagovať vždy s úsmevom, a to nielen na národnej, či európskej, ale aj globálnej úrovni.

Čítajte aj ostatné odpovede členov Panela expertov Denníka E.

Diskutuje s Richardom Sulíkom, ktorý kritizuje ministra financií. Ladislav Kamenický je podľa neho slabý minister a ostatní ministri ho až tak neberú. „Fajn, že chce šetriť, ale to sú len reči. Pár mesiacov pred voľbami je to nemožné. Rozpočet vyrovnaný nebude,“ hovorí Sulík.

Slovenským ekonómom, ktorých sme pozvali do Panela expertov Denníka E, sme tento týždeň položili otázky:

Čo konkrétne by mala podľa vás slovenská vláda a iné inštitúcie urobiť v reakcii na klimatickú zmenu? Do akej miery sa podľa vás môže Slovensko v tejto téme spoľahnúť na politiku Európskej komisie? Alebo by sme mali mať vlastnú stratégiu premeny priemyselnej výroby, dopravy a spotreby?

Libor Melioris, ekonóm, prezidentská kancelária 

Americká ekonomická elita má v tomto jasno. Dvadsaťsedem laureátov Nobelovej ceny za ekonómiu, štyria bývalí prezidenti amerického FED-u, pätnásť bývalých predsedov zboru ekonomických poradcov a dvaja bývalí ministri financií hovoria: „Globálne otepľovanie predstavuje seriózny problém, ktorý si vyžaduje okamžitú akciu.

Uhlíková daň je efektívny nástroj, ktorý je schopný priniesť požadované zníženie emisií. Uhlíková daň vyšle jasný cenový signál, ktorý pritlačí na trhových aktérov a prinúti ich inovovať a realizovať nízkouhlíkové riešenia.“

Úloha Slovenska je až groteskne banálna. Musíme tlačiť na spoločné európske riešenie vo forme plného sfunkčnenia systému obchodovania s emisnými povolenkami. Iba tak vieme vytvoriť impulzy, ktoré budú penalizovať „špinavú“ výrobu a odmeňovať „zelené“ postupy.

Aby táto aktivita mala význam, musíme zaviesť daň z uhlíka aj na dovoze tovarov do EÚ. Inak sa „špinavá“ výroba presťahuje do Užhorodu. Bude nám dymiť hneď za hranicou a naše domáce úsilie bude mať nulový efekt.

Úlohou Európy je vyladiť systém stojaci na týchto dvoch pilieroch a potom ho vyvážať do sveta. Ďalej nám ostáva už len dúfať, že najväčšia svetová mocnosť prejde mentálnym zmŕtvychvstaním a pochopí naliehavosť situácie.

Končíme optimisticky s citátom Winstona Churchilla: Americans will always do the right thing, only after they have tried everything else.

Link na manifest amerických ekonómov: https://www.econstatement.org/

Čítajte aj ostatné odpovede členov Panela expertov Denníka E.

Slovenským ekonómom, ktorých sme pozvali do Panela expertov Denníka E, sme tento týždeň položili otázky:

Čo konkrétne by mala podľa vás slovenská vláda a iné inštitúcie urobiť v reakcii na klimatickú zmenu? Do akej miery sa podľa vás môže Slovensko v tejto téme spoľahnúť na politiku Európskej komisie? Alebo by sme mali mať vlastnú stratégiu premeny priemyselnej výroby, dopravy a spotreby?

Lívia Vašáková, vedúca sekcie ekonomických analýz Zastúpenia Európskej komisie na Slovensku 

Klimatická zmena je asi najväčšou hrozbou súčasnosti. Mimoriadne potrebná je akcia na globálnej úrovni, ale každý štát a jednotlivec môže prispieť.

Čo by mohlo spraviť Slovensko?

• Správne transponovať už prijatú európsku legislatívu

Na európskej úrovni bol nedávno schválený obrovský balíček legislatívy v oblasti energetiky, ochrany klímy a dopravy, ktorý by mali členské štáty implementovať. Ten obsahuje konkrétne ciele na znižovanie emisií, zvýšenie podielu obnoviteľných zdrojov a zvýšenie energetickej efektívnosti, ako aj opatrenia na zlepšenie regulačného prostredia, podporu inovácií či financovania nízkouhlíkovej ekonomiky. Novozvolená prezidentka Európskej komisie U. von der Leyenová si ochranu klímy dala ako svoju hlavnú prioritu a počas prvých 100 dní chce predložiť Európsky ekologický dohovor,  tzv. Green Deal, kde už avizovala navýšenie ambicióznosti cieľa znižovania emisií zo súčasných 40 % na minimálne 50. Ambicióznosť zo strany EÚ bude narastať.

• Podporiť väčšinové hlasovanie v Rade ministrov v otázke daní

Táto téma je na Slovensku prezentovaná hlavne cez zosúladenie daňových sadzieb, čo rozhodne nie je na programe dňa. Naopak, medzi aktuálne témy patrí práve cezhraničná daň z uhlíka, ktorá by zaťažila tovary a služby, čo nespĺňajú európske klimatické štandardy, ale aj digitálna daň. Tieto dane pri súčasnom spôsobe hlasovania – jednomyseľne – majú len minimálnu šancu prejsť radou. Práve jasné cenové signály vo forme daní však dokážu výrazne zmeniť správanie spotrebiteľov či firiem. Zaviesť takéto dane na národnej úrovni, ako sa už ukázalo, má oveľa menší efekt a význam.

• Zmena rétoriky – Slovensko v boji proti klimatickým zmenám môže patriť k lídrom!

Slovensko už teraz dosahuje v oblasti znižovania emisií skleníkových plynov veľmi dobré výsledky. Výrazne prekročilo svoj cieľ na zníženie emisií skleníkových plynov mimo ETS do roku 2020 (namiesto povoleného zvýšenia o 13 % sa emisie znížili o 14 % v porovnaní s rokom 1990); je pravda, že aj v dôsledku transformácie slovenského hospodárstva v 90. rokoch. O toto historické zníženie sa však v ďalšom období Slovensko už nebude môcť oprieť, napriek tomu v nedávno schválenej Envirostratégii Slovensko veľmi výrazne zvyšuje svoj záväzok znížiť emisie skleníkových plynov z -12 % na -20 % v porovnaní s rokom 2005, čím sa približuje k ambícii oveľa bohatších krajín EÚ. Ďalej podiel nízkouhlíkových zdrojov v elektroenergetike je okolo 80 %, čím sa výrazne odlišujeme od ostatných krajín V4, ale napríklad aj Nemecka. Po náhrade uhlia sa naša pozícia ešte zlepší. Slovensko už je a naďalej môže byť v mnohých oblastiach nízkouhlíkovej ekonomiky lídrom a rozhodne by sme nemali preberať rétoriku našich tradičných spojencov z V4, pre ktorých bude znižovanie emisií či dosiahnutie uhlíkovej neutrality oveľa ťažším orieškom.

• Zabezpečiť predvídateľné a stabilné financovanie nízkouhlíkovej ekonomiky

Transformácia si bude vyžadovať nemalé financie. Transparentný a predvídateľný prístup k financiám uľahčujú firmám plánovanie a spolu so stanovenými cieľmi znižujú politické a regulačné riziko a znižuje finančné náklady. Nedávno schválených 30 % z príjmov z obchodovania s emisiami, ktoré by mali ísť naspäť do sektora, je krokom vpred, ale európska legislatíva hovorí o minimálne 50 % a niektoré štáty dávajú dokonca 100 %. Ďalšie možnosti financovania pre podniky budú k dispozícii z Inovačného a Modernizačného fondu. Spolu s fondmi EÚ by mohli predstavovať až 4,5 mld. eur. Dôležité preto bude správne nastavenie podmienok na využitie týchto prostriedkov a dostatok kvalitných projektov zo strany podnikov.

• Nezabúdajme na najviac postihnutých

Tak ako pri každej transformácii, aj v prípade nízkouhlíkovej ekonomiky sú/budú víťazi a porazení. Podporné schémy pre „porazených“, napr. pre baníkov na Hornej Nitre alebo pomoc pre nízkopríjmové skupiny pri zatepľovaní či výmene kotlov môžu znížiť odpor voči zmenám a zrýchliť transformáciu. Aj tu sa dajú čerpať európske prostriedky. Celkovo EÚ vyčlenila 25 % z nového rozpočtu práve na nízkouhlíkovú ekonomiku.

Čítajte aj ostatné odpovede členov Panela expertov Denníka E.

Slovenským ekonómom, ktorých sme pozvali do Panela expertov Denníka E, sme tento týždeň položili otázky:

Čo konkrétne by mala podľa vás slovenská vláda a iné inštitúcie urobiť v reakcii na klimatickú zmenu? Do akej miery sa podľa vás môže Slovensko v tejto téme spoľahnúť na politiku Európskej komisie? Alebo by sme mali mať vlastnú stratégiu premeny priemyselnej výroby, dopravy a spotreby?

Radovan Ďurana, INESS 

V prvom rade si nesmieme nič nahovárať. Vplyv Slovenska na dianie EÚ (náš podiel je 1 %) a klimatickú zmenu je minimálny (náš podiel na emisiách je 0,1 %). Predovšetkým by sa vláda mala vyvarovať priamych dotácií a to sa týka investičných stimulov, ťažby uhlia, ako aj podpory elektromobilov.

Na politiku EK sa nedá spoľahnúť, aj ona podlieha lobistickým tlakom, ale Slovensko sa jej proste nevyhne. Pre malú, stále zaostávajúcu ekonomiku je efektívne a zmysluplné počkať na overené riešenia. Už raz slovenský daňový poplatník, ale aj priemysel doplatili na neefektívnu a unáhlenú podporu solárnych zariadení. Lesy zase doplatili na sfušovanú politiku podpory biomasy.

Najväčší potenciál Slovenska v kontexte klimatickej zmeny je rozvoj lesov, ktoré sú významným faktorom v sťahovaní uhlíka z atmosféry, a politická podpora jadrovej energetiky. Aj tých pár talentov, ktoré svojimi mozgami dokážu prispieť k snahe hľadania efektívnejších technológií, by vláda mohla podporiť.

Treba si priznať, že Slovensko má problémy s investíciami a dotačnými schémami do životného prostredia, pozri zostatok na účte Environmentálneho fondu takmer 0,5 miliardy eur. Je veľké riziko, že masívne rozpúšťanie týchto zdrojov by bolo dnes neefektívne. Najlepší spôsob, ako sa zbaviť starých neefektívnych budov verejnej správy, je jej zoštíhlenie.

Z ekonomického hľadiska by sa EK mala snažiť eliminovať vplyv štátnych autorít, ktoré často nezmyselnými regulačnými požiadavkami predražujú výstavbu jadrových elektrární. Uhlíková daň sa v tomto kontexte javí ako nevyhnutná, zvyšuje atraktivitu výstavby týchto zdrojov.

Nezabúdajme tiež, že dnes už uhlíkovú daň na palivá máme, a vysokú – volá sa daň z minerálnych olejov. Len polovica výnosov sa pritom používa na cesty. Vláda tak už dnes reguluje spotrebu a má zdroje na zvyšovanie energetickej efektívnosti. Len ich využíva iným spôsobom.

Je zaujímavé, že súčasná politika označovaná slovami „hodnota za peniaze“ nachádza širokú podporu, pokiaľ ide o investície štátu do IT, čiastočne do zdravotníctva. Oblasť klímy však získala osobitné postavenie a namiesto hľadania efektívnych riešení sa začínajú presadzovať politiky typu „niečo musíme urobiť za každú cenu“. Tento prístup je z ekonomického pohľadu zvrátený, čo tuší väčšina daňových poplatníkov pri pohľade na slovenské solárne elektrárne. Jednou z úloh vlády by malo byť zachovať chladnú hlavu a nepodliehať emóciám vystrašeného davu.

Čítajte aj ostatné odpovede členov Panela expertov Denníka E.

Slovenským ekonómom, ktorých sme pozvali do Panela expertov Denníka E, sme tento týždeň položili otázku:

Čo konkrétne by mala podľa vás slovenská vláda a iné inštitúcie urobiť v reakcii na klimatickú zmenu? Do akej miery sa podľa vás môže Slovensko v tejto téme spoľahnúť na politiku Európskej komisie? Alebo by sme mali mať vlastnú stratégiu premeny priemyselnej výroby, dopravy a spotreby?

Peter Kažimír, guvernér NBS, bývalý minister financií:  

Na začiatok postačí prestať sa tváriť, že je to výmysel a že sa nás to netýka.

Vplyv klimatických zmien na spoločnosť a ekonomiku je už dnes viditeľný a bude rásť. Potrebujeme postupovať koordinovane, na globálnej aj európskej úrovni.

To ale neznamená, že nemôžeme robiť veci sami doma proaktívne a znižovať našu uhlíkovú stopu. Je tu silnejúci tlak na vlády, medzinárodné inštitúcie, ale aj centrálne banky, aby konali, a ja vítam tento tlak.

Za svet centrálnych bánk môžem povedať, že sa touto témou čoraz intenzívnejšie zaoberáme. Špecificky sa pozeráme na riziká pre stabilitu ekonomiky a finančného sektora. Mojou ambíciou je pridať sa k skupine NGFS – Network for Greening the Financial System.

Je to skupina združujúca centrálne banky spolupracujúce pri identifikácii a nastavovaní nástrojov a politík, ktoré nám pomôžu sa pripraviť a zvládnuť dosahy klimatických zmien. Dnes má tento formát už 42 členov a z toho je 13 centrálnych bánk členských krajín eurozóny.

Čítajte aj ostatné odpovede členov Panela expertov Denníka E.