Od tragédie ruskej jadrovej ponorky K-141 Kursk uplynulo 20 rokov. Tá znamenala ťažký úder prestíži ruského vojenského námorníctva. Po výbuchu 12. augusta 2000 sa ponorka potopila, pričom svoj hrob na dne Barentsovho mora našlo aj 118 členov posádky.
Archívny záber ponorky Kursk. Foto – TASR/AP
Jadrová ponorka Kursk, pomenovaná po ruskom meste, pri ktorom sa v roku 1943 odohrala najväčšia tanková bitka 2. svetovej vojny, bola pýchou ruského námorníctva.
Plavidlo, ktoré spustili na vodu v máji 1994, projektovali na boj s ponorkami a lietadlovými loďami a bolo schopné vystreľovať spod hladiny ďalekonosné rakety. S dĺžkou 154 metrov a štyrmi poschodiami išlo o najväčšiu triedu útočných ponoriek, aká bola kedy skonštruovaná.
Ponorka bola súčasťou Severnej flotily a zohrávala dôležitú úlohu v arktickej oblasti. V roku 1999 však Kursk uskutočnil úspešnú špionážno-prieskumnú misiu vo vodách Stredozemného mora, keď sledoval lode 6. flotily vojnového námorníctva USA počas vojny v Kosove.
Námorné cvičenie za účasti približne troch desiatok plavidiel, ktoré sa konalo v auguste 2000, malo byť najväčším od rozpadu Sovietskeho zväzu. Hneď prvý deň cvičenia sa stal pre Kursk osudným.
Podľa oficiálnej verzie o 11:28 moskovského času došlo v dôsledku úniku peroxidu vodíka, slúžiaceho ako pohon torpéda, k výbuchu torpéda. Ďalšia, dvojnásobne silnejšia explózia nastala o 135 sekúnd neskôr.
Prežilo 23 námorníkov
Zaregistrovaná bola ako otras so silou 3,5 – 4,4 stupňa na otvorenej Richterovej stupnici a výbuch zaznamenali seizmické stanice v celej severnej Európe. Ponorka začala po explóziách klesať a zaborila sa do morského dna v hĺbke 108 metrov.
Iba 23 námorníkov zo 118 prežilo obidva výbuchy. Tí sa zhromaždili v deviatom oddelení, kde sa nachádzal druhý únikový tunel.
Kapitán Dmitrij Romanovič Kolesnikov sa ujal iniciatívy a spísal tých, ktorí zostali v deviatom oddelení.
„Je priveľká tma na písanie, ale pokúsim sa o to. Zdá sa, že nie sú žiadne šance, 10-20 percent. Dúfajme, že aspoň toto bude niekto čítať. Tu je zoznam osôb z druhej sekcie, ktorí sú teraz v deviatke a pokúsia sa odtiaľto dostať. Pozdravy všetkým, netreba zúfať,“ napísal Kolesnikov.
Posledné zvuky bolo z ponorky počuť ešte 14. augusta o 11:08, teda po uplynutí takmer 48 hodín od katastrofy. Moskva spočiatku dlho váhala s prijatím zahraničnej pomoci.
Až 16. augusta požiadala o pomoc britskú a nórsku stranu. Hneď na druhý deň vyplávala z Nórska záchranná loď, ktorá na miesto havárie dorazila 19. augusta, o deň neskôr britská posádka, avšak v tom čase už bolo zatopené aj deviate oddelenie, a teda všetky nádeje na záchranu námorníkov padli.
Samovražedný moslim aj mína
Oficiálna príčina katastrofy bola stanovená v lete 2002: odborníci konštatovali, že na náhodnom výbuchu cvičného torpéda, ktorý tragédiu odštartoval, nenesie vinu ľudský faktor.
Nehľadiac na to, spory o tom, čo spôsobilo nehodu jednej z najnovších a najlepších ruských ponoriek, neutíchajú do dnešných dní.
Okrem oficiálnej sa objavovali aj rôzne iné verzie: od tej, podľa ktorej explóziu v ponorke spôsobil člen posádky, samovražedný moslim, aby podporil čečenských bojovníkov, cez narazenie na mínu z 2. svetovej vojny až po zrážku s plavidlom NATO.
V roku 2001 vrak ponorky Kursk vyzdvihli na hladinu a po skončení vyšetrovania zošrotovali. Velenie ruského námorníctva sa následne rozhodlo typ torpéd z ponorky Kursk, používaných v Sovietskom zväze od roku 1957, stiahnuť zo svojej výzbroje.
Armády NATO sa torpéda, ktoré používa peroxid vodíka, zriekli už pred desiatkami rokov po nehode na britskej ponorke v roku 1955. (tasr)
