Sudkyňa Záleská vysvetľuje, že výpovede Makóa, Böhma a Zemana usvedčujúce Kováčika z prijatia úplatku boli vierohodné práve preto, že neboli úplne rovnaké. Kováčik tvrdil, že na začiatku vyšetrovania sa ako spolupracujúci obvinení mohli oboznamovať s vyšetrovacím spisom, a tak skoordinovať svoje výpovede.
Záleská k tomu poznamenala, že prečo potom vo výpovediach „nespievali“ rovnako. V tomto prípade sa priklonila k názoru prokurátora, že práve rozpory vo výpovediach svedčia o autenticite. Práve naopak, ak by boli všetky rovnaké, vzbudzovali by pochybnosti o ich vierohodnosti.
„Rozpory neboli podstatné a neboli spôsobilé rozbiť tvrdenia obžaloby,“ povedala Záleská o rozporoch vo výpovediach trojice.
