Literárnu súťaž Poviedka 2021 vyhrala Jana Turzáková z Branča. Prečítajte si ukážku z jej víťazného príspevku Nosné múry.
Turzáková dostala spolu s hlavnou cenou prémiu tisíc eur. Autorka už získala v tejto súťaži prémiu v roku 2017 a hlavnú cenu v roku 2018.
Do 25. ročníka súťaže bolo prijatých 222 príspevkov, hodnotila ich porota zložená zo spisovateliek a spisovateľov, ktorí v minulosti získali hlavnú cenu. O víťazoch rozhodovali Peter Balko (predseda poroty), Dominika Moravčíková, Peter Hoferica, Václav Kostelanski, Radovan Potočár a Dominika Madro.
Okrem hlavnej ceny porota udelila druhé miesto Jane Šturdíkovej, tretie miesto Miroslave Kuľkovej a šesť prémií. Všetky ocenené diela budú publikované v zborníku Poviedka 2021 a nahraté ako audiopoviedky. Ocenení autori a autorky majú šancu vydať svoju samostatnú knihu.
Texty, ktoré boli zaslané v tomto ročníku, najčastejšie reflektovali pohnuté duševné stavy protagonistov a protagonistiek, komplikované partnerské a medzigeneračné vzťahy či hľadanie vlastnej identity v turbulentne sa meniacej spoločnosti v novom tisícročí. Autori a autorky sa štylizovali do realistického alebo prudko subjektívneho opisu skutočnosti, ale často pracovali aj s komediálnou optikou, využívajúc metódy persifláže, irónie a frašky.
Víťazná poviedka porotu oslovila precíznou prácou so slovom, premyslenou štruktúrou deja a schopnosťou zachytiť životný pocit manželky a matky bez pátosu a romantizovania. Text si bez umelého dramatizovania zachoval vnútorné napätie, tajomstvo i silnú autorskú výpoveď.
Ocenené diela 25. ročníka
Hlavná cena (honorovaná 1 000 €):
Nosné múry – Jana Turzáková (1986, Branč)
2. miesto (honorované 750 €):
Nechty – Jana Šturdíková (1983, Bratislava)
3. miesto (honorované 500 €):
Vrany Sarajeva – Miroslava Kuľková (1992, Košice)
6 prémií (po 300 €):
Desať stupňov nad nulou – Michaela Macejková (1995, Moravský Svätý Ján)
Zrazenina – Kristián Lazarčík (1999, Piešťany)
Babie leto – A. Rasin (1972, Králiky)
Ježiši, Krista! – Daša Krištofovičová (1988, Nitra)
Guti – Timea K. Beck (1993, Bratislava)
Inžinier ľudských duší – Viliam Nádaskay (1994, Bratislava)
Experiment – Autor (1997, Mesto)
Vyhlasovateľom súťaže je od roku 1996 vydavateľstvo KK Bagala.
Nosné múry (ukážka z víťaznej poviedky)
Miešačka hrkoce, niektorí kopú, iní tancujú s fúrikmi popri plote, smelá stavba im pod rukami veselo buble a kypí. Starý tranzistor púšťa kúpaliskové hity, muži bez tričiek sa potia pod spomienkami na mladé letá. Nealkoholické pivo sa predčasne rosí na parapete, netrpezlivo čaká na svoju chvíľu, zatiaľ ešte pijú uvítaciu kávu. Prvý deň prístavby si nemohol nechať ujsť ani hrdý projektant,. Nezbedný vetrík rozfúkava papiere, ale nevadí, všeobecné vzrušenie ukryje aj túto neplechu. S mojím mužom sa k sebe skláňajú, hlavy vedľa seba v dôležitých písomnostiach, o chvíľu už pohľady smerujú k rohom, výkopom, kvádrom, nebesám. Ruky sa rozpínajú, priestor krotne, mužský duch vzlieta a skúša nemožné, výron intelektu a odhodlania. Susedia, starí rodáci sa pristavujú pri bráne, zvedavo nakukujú, tešia sa z hluku a z príchodu mladých perspektívnych rodín do obce všeobecne.
„Hej, už začali,“ precedím pomedzi zuby do telefónu. Odsávač pár mi nad hlavou hučí ako tornádo a počujem len každé tretie slovo.
„Guláš, ale len z bravčového…“
„Hej, viem, nevykrajujem mastné, deťom budem iné…“
„Hej, čau, mami, zajtra si zavoláme…“
Sťažka si vzdychnem, pomedzi prsia mi stečie jarček potu, horúčava je už od rána neznesiteľná. Krájam mäso a odháňam muchy, nadrobno nasekaná cibuľa sa už praží na masti, veľký hrniec sa leskne od novoty. Holúbätká sa na hrkotajúcich plastových odrážadlách preháňajú po dome, na striedačku si pricvikujú biele pršteky do dverí.
„Gazdiná, ešte jednu nesku, ešte aj Maroš došiel,“ usmeje sa spoza okna potetovaný mladík a žmurkne na mňa. Neviem žmurkať, tak sa len pousmejem, akože vybavené. Vzápätí sa zahanbím, chlapec je odo mňa o dobrých pätnásť rokov mladší, neviem, ako sa má správne tváriť gazdiná. Muž vhrmí do kuchyne, zhľadúva štamperlíky a domácu pálenku, majstrov si musíš uctiť, držať na svojej strane, aby prišli aj nabudúce, inak ťa budú naťahovať a veľa si zapýtajú. Chvíľu chcem namietať, že to budú robiť aj tak, ale holúbätká mu už visia na nohe s otázkami a požiadavkami, chvalabohu, môžem byť ticho. V hlave mi dobieha telefonát, dofrasa, zase som sa zabudla opýtať, či najprv papriku alebo mäso, bojím sa, že ak dám papriku a nechám ju dusiť s mäsom, zhorkne. Premkne ma nepokoj a na zátylku pohladí závan chladu. Voda na kávu nahnevane zabuble, mladšie holúbä vylieva džús na staršie, nervózne mrnčia a cibuľa začína trochu prihárať. Chrbtom ruky poznačenej surovým mäsom si nešikovne odhŕňam vlasy z očí a v jednej krátkej sekunde sa hrozím dlhého ostrého noža v mojich rukách. Na pery sa derie nadávky, ale prehltnem ju a len tak ticho pozerám, na chvíľu si kristepane prečo spomeniem, ako som raz namiesto do jazykovky (nemčinu raz bude všade treba) išla do krčmy a tam sa opretá o biliardový stôl bozkávala s kýmsi iným než otcom týchto holúbätiek, toto mi nevezmete, ale je to len záblesk, dávno zabudnutý. Mäso zasyčí a pomaly sa zaťahuje, o chvíľu je celé biele. Čiže teraz paprika. Pridáme na drobné kocky nakrájané zemiaky, jednu celú fľašu zaváraného leča a podľa chuti gulášové korenie. Podávame s chlebom…