Ľubošovi Blahovi
V mladosti som mal kamarátov radikálnych ľavičiarov. Nevyhýbali sa fyzickému kontaktu s náckami, boli ochotní sa pripútať k lesnému kolesovému traktoru, aby zabránili ťažbe dreva, riskovali zatknutie políciou a trest, keď na budovu nadnárodnej korporácie striekali antiglobalistické grafity alebo keď do zámku na dverách predajne kožušín tlačili sekundové lepidlo.
Nesúhlasil som a stále nesúhlasím ani si ich názormi, ani s metódami, ktorými ich presadzovali.
Vždy mi však bola sympatická ich ochota riskovať kožu pre svoje presvedčenie. A takisto že hrdo znášali následky svojich činov, či už to boli monokle od náckov, alebo nočné pobyty v cele predbežného zadržania.
Vždy si na nich spomeniem, keď Ľuboš Blaha vyplakáva, že je martýrom radikálneho ľavičiarstva, lebo mu Facebook na týždeň zakázal zverejňovať videá alebo mu niekto zvonil pri bráne.
Alebo keď sa v rozhovore s celoštátnym denníkom sťažuje, že mu je upieraná sloboda slova, či keď sa ako poslanec parlamentu vyhlasuje za disidenta.
Takí ako on vždy utekali ako prví, keď sa zaleskla holá hlava, a dávali mená a adresy policajtom už v aute cestou na stanicu.
Sraľo!
(Posledné slovo Braňa Bezáka, Newsfilter N, štvrtok 26. 5.)
