Časť politikov sa snaží o prepísanie udalostí novembra 1989, píše Martin Bútora. „Hŕstka intelektuálov“, ktorá si podľa Pavla Pašku sprivatizovala svoju pravdu, či „uzurpátori novembra 89“ Petra Pellegriniho si vyslúžili toto označenie predovšetkým preto, lebo prakticky všetci boli kritikmi tých, ktorí odkláňajú Slovensko od odkazu Novembra.

Buďme vďační za Tomáša Janovica, píše Tomáš Ulej. „Pár slov, v ktorých je všetko. Celé romány v jednej vete, ktorá ťa zrazu celého obklopí.“

Pojem revolúcia má neraz protirečivé významy a interpretácie, píše historik Ivan Kamenec. „U nás sa voľakedy prijímala Marxova definícia, že revolúcie sú „lokomotívami dejín“. Za revolúciu sa podľa potreby vydávali aj rebélie, ktoré sledovali viac či menej partikulárne ciele jednotlivých národov, spoločenských vrstiev, náboženstiev. Inokedy sa zas revolúcia odmietala ako prejav zla a deštrukcie.“ 

Ako sa v Poprade ubránili reálnym satanským bytostiam, opisuje Samuel Marec. „Najprv ich vymyslia, potom povedia, že sú skutoční, a potom ich zakazujú ukazovať. Ale len niekedy a ako kde a ako kedy.“

Nenažraní sa vracajú, píše Viliam Klimáček. „Voliči smerohlasu by mali byť spokojní, majú vo vláde svojich, no napriek tomu napätie v spoločnosti neslabne, naopak, silnie a prešlo do trvalej nenávisti.“

Vládnu nám prestarnuté deti, píše Ján Markoš. „Stáva sa, že človek dospeje len fyzicky. Vo svojej duši zamrzne, ostáva malým dieťaťom. Takýto človek sa snaží len brať.“