Dnes píše

Prokremeľské dezinformačné plátky sú v stánkoch umiestnené na najlukratívnejších miestach, všimol si Marek Vadas. „Hneď sa panej za sklom pýtam, kto rozhoduje o umiestnení titulov vo výklade. Na otázku mi neodpovedá a namiesto toho chce vedieť, prečo to chcem vedieť.“

Boli šesťdesiate roky zlaté? skúma historik Ivan Kamenec. „Veď aj v šesťdesiatych rokoch, napriek citeľnej liberalizácii verejného a najmä kultúrneho života, stále vládol v Československu totalitný režim so všetkými svojimi mocenskými a ideologickými pákami.“

Nemám koho voliť a všetci ma štvú, opisuje prevládajúcu náladu Samo Marec. „Čo vlastne ľudia čakajú – že nejaká strana im bude absolútne vyhovovať? Stopercentná zhoda neexistuje, dokonca ani keby ste si tú stranu naozaj založili vy sami.“

Keby sme nepodporovali Ukrajinu, nemali by sme popraskané chodníky, dozvedela sa Monika Kompaníková. „Chovateľ vtáčikov je evidentne schopný poskytnúť starostlivosť živým tvorom. Kde sa stala chyba, že utečencov, ktorí prišli pred rokom z okupovanej krajiny, viní za rozbitý chodník pred svojím domom?“

Slováci sú priekopníci (slepých uličiek), píše Ľubomír Smatana. Možno majú obyčajný strach a neveria, že Ukrajina zvíťazí. Preto je lepšie byť na strane Ruska a nezahrávať sa s ním.

Štiavnica vyhorela už dávno pred súčasným požiarom, píše spisovateľka Jana Beňová. „Turisti si vždy čosi z mesta odnášajú, sami však neprinášajú nič.“

Praha žiari, píše výtvarník Laco Teren. „V osemdesiatych sme tu sedávali celé dni až do celých nocí. Hovorilo sa vtedy, Slávia, to je to miesto, kde sedia famáci vo výklade.“

Nechcete mier, ale kapituláciu, píše proruským „mierotvorcom“ Michal Hvorecký. „Priznajte, ste na strane okupantov… Vaše vytúžené prímerie znamená vzdať sa okupačnej moci a prijať jej zničujúce podmienky.“

Štefan Hríb je tri desaťročia v prvej línii zápasu o lepšie Slovensko, píše František Mikloško. „Kráča tridsaťdva rokov vo verejnom živote ako osamelý pútnik, väčšinou proti prevládajúcej mienke slovenskej spoločnosti.“

Pred pár rokmi mi jeden známy ponúkol moderovačku smeráckeho MDŽ, píše Kristína Tormová. „Začala som sa smiať. To sa mi občas stáva, že sa smejem, keď mám šok. Dnes mi je z toho do plaču.“

O knižnom veľtrhu v Bologni a umelej inteligencii píše Dado Nagy. „Vydavateľstvá zvyčajne sledujú najmä zisk a z úsporných dôvodov dajú prednosť ilustrátorským remixom, ktoré umelá inteligencia dodá takmer okamžite a za minimálnu cenu.“

Pred piatimi rokmi zomrel vydavateľ, básnik, prozaik a editor Oleg Pastier, píše o ňom Alexander Balogh. „Odišiel som, som tu.“

Kto všetko dodával muníciu „pochodom za mier“, vymenúva Martin Bútora. „Tentoraz to skutočne nie je fráza: Slovensko sa opäť raz ocitlo na križovatke. Západu a Východu.“

Nikdy nebude dobre tam, kde nikto nikomu neverí, píše Tomáš Ulej. „Čo je horšie ako to, že ľudia naďalej volia Fica? Že sme spomedzi Európy krajina, kde si ľudia najmenej veria navzájom.“

O školstve 2023, ktoré bude choré, nešťastné, ale digitalizované, píše Monika Kompaníková. „Bude to vyzerať efektne, keď dostane 150-tisíc detí nový notebook. No bude smutné sledovať, ako si budú na googli vyhľadávať kontakt na Linku detskej dôvery.“

Z Afriky sa začalo chodiť za prácou do Ruska, píše Marek Vadas. „V Kamerune je to teraz móda a Rusko odrazu ponúka množstvo pracovných víz pre mužov bez kvalifikácie.“

Už ste videli Kosmopol? Ide o divadelný počin desaťročia na Slovensku, píše dramatik Viliam Klimáček. „Jedna rodina v jednom meste a v jednom storočí, a predsa sa v nej ako v kvapke vody odráža celé univerzum a osudy, ktoré dojmú každého.“

Totálny mier nie je mier, pretože ruskú genocídu ospravedlňuje, píše Michal Hvorecký. „Bol som proti vojne v Iraku. Som proti ruskej vojne na Ukrajine. Napriek tomu považujem dnešných údajných mierotvorcov za nehoráznych pokrytcov.“

Aby sa roky komunizmu a roky slobody na Slovensku vyrovnali, chýba ešte šesť, sedem rokov, píše František Mikloško. „Náš najväčší problém dnes je, že nevieme, kým sme, alebo ešte viac, kým chceme byť. Táto otázka stojí nakoniec v pozadí všetkých politických a spoločenských zápasov.“

Ak v spoločnosti narastá nepokoj a obavy, vždy sa opiera o amorfné a nečitateľné vlády s defetistickými prejavmi, píše Jaro Rihák. „A aby toho nebolo málo, už teraz sa v opozícii konštituuje quislingovská budúcnosť.“

Vyšla reprezentačná monografia výnimočného slovenského scénografa a výtvarníka Jána Zavarského, píše o nej Alexander Balogh. „Ide o jedného z najvýznamnejších európskych scénografov, ktorý výrazne ovplyvnil vývoj slovenskej a českej scénografie.“

Kafka sa vracia, píše Dado Nagy o aktuálnej politickej situácii. „Mám pocit, že náš premiér sa kafkovským záverom Zámku už nejaký čas silne inšpiruje.“

Básnik, esejista a prekladateľ, signatár Charty 77 a exulant Jan Vladislav sa narodil pred sto rokmi, píše o ňom Alexander Balogh. „Niekoľko desaťročí žil v čase, pre ktorý platili Dürrenmattove slová: Doba, v ktorej sa o samozrejmosť musí bojovať, je smutná.“

Pád Bastily bol začiatkom jednej éry, útok vo Washingtone a v Brazílii koncom inej, píše Jaro Rihák. „Cesty brazílskej spoločnosti boli zložité a po 2. svetovej vojne sa zdalo, že krajinu čaká nádherná budúcnosť.“

Vilém Prečan je vzácnou symbiózou historika a občana, píše Ivan Kamenec. „Odmietol prisluhovať aktuálnej politickej moci – bez ohľadu na to, či to bolo v podmienkach totalitného alebo demokratického režimu.“

Moskva musí padnúť, píše spisovateľ Miloslav Janáč. „S Putinom žiadny mier uzavrieť nemožno, rovnako ako žiadny mier nebolo možné uzavrieť s jeho predchodcom, neúspešným maliarom z Braunau am Inn.“

Často len krútim hlavou nad tým, ako sa ľudia dostali do problematickej situácie a čo si predstavujú pod slovom chudoba, píše Ľubomír Smatana. „Nedokážeme sa zmieriť ani s tým, že schudobnenie v našich podmienkach zvyčajne znamená len zníženie našej životnej úrovne.“

Keď sa politik začne chváliť, že nepotrebuje spávať toľko ako ostatní, mali by sme spozornieť, píše Katarína Kucbelová. „Napríklad titul knihy Andreja Babiša O čem sním, když náhodou spím, je pomerne výpovedný, hoci je tiež len odrazom desaťročia rozvíjaného naratívu supervýkonnosti.“

To, že uprednostnil Smer a SNS, pôsobilo ako zrada a myslím si, že Béla Bugár si to veľmi dobre uvedomoval, píše Dado Nagy. „Muselo mu byť jasné, že práve toto rozhodnutie bude znamenať z rôznych dôvodov jeho politický koniec.“

O dvoch púťach naprieč Európou píše Ján Púček. „Dvom spisovateľom sa podarilo zachytiť Európu v procese premeny.“

Matovič je ďalší z tých, ktorí nevedia, kedy odísť, píše Tomáš Hudák. „Ak vláda padne, je to v prvom a nespornom rade jeho osobná zodpovednosť.“

Zomrel Eduard Ovčáček, ktorého život i tvorba boli spojené aj so Slovenskom, píše o ňom Alexander Balogh. „Písmo a čísla a ich variačné možnosti sa stali určujúcim inšpiračným zdrojom jeho tvorby.“

Anton Srholec hovoril iným jazykom ako ostatní, píše Martin Bútora. „Keď tento vľúdny a prajný človek po novembrovom zvonení povystúpil zo svojho okruhu, pôsobil na širšiu verejnosť ako zjavenie z iného sveta.“

Zdá sa, že len Zuzana Čaputová pochopila zmysel spojenectva a spolupráce, píše František Mikloško. „Ak sa o to nepokúsia demokratické sekulárne a kresťanské, konzervatívne prúdy na Slovensku, Slovensko nakoniec prevalcuje tá druhá časť krajiny.“

Oceňovaného autora detskej literatúry Volodymyra Vakulenka zastrelili okupanti, píše Marek Vadas. „Keď ruskí vojaci obsadili dedinu a začali ju prechádzať so zoznamami poskytnutými miestnymi kolaborantmi, Vakulenko bol pre nich jasným cieľom ako redaktor a organizátor literárnych podujatí a festivalov.“

Muselo nás byť asi tridsať, kým sa „dalo“ niečo urobiť, píše Kristína Tormová o svojej skúsenosti s bratislavským stalkerom. „Rozpráva ticho a veľmi pokojne a stojí pred vami naozaj na vzdialenosť pol metra, díva sa vám do očí.“

O mafii píše Dado Nagy. „Keby mi niekto povedal, že napísal román, ktorý sa volá Mafiánske balady, asi by vo mne veľké nadšenie nevyvolal. Mafiánske balady však majú niečo, čo z nich robí Literatúru.“

O perverznom a zmätenom štáte píše spisovateľ Marek Vadas. „Civilizácia je v bezprostrednom ohrození. U nás kontinuálne riešime ako hlavnú tému Matoviča, občas umelé prerušenie tehotenstva a ‚hrozby liberálneho fašizmu‘.“

O dúhovom armagedone na Dunaji píše spisovateľ Miloslav Janáč. „Nebudeme my tu na našej svojstojnej svojeti počúvať skazenú Gayrópu.“

Hovorme konečne o slovenskej homofóbii, vyzýva spisovateľ Michal Hvorecký. „Tepláreň už dlho prirodzene patrí do našej spoločnosti a zaslúži si našu solidaritu a podporu. Brutálny zločin mení paradigmu. Nežijeme v bezpečnom štáte. Vstúpili sme do éry nepokoja.“

Dokedy budeme so zaťatými zubami šoférovať po meste a uhýbať tým, čo možno za zákrutou niekoho zabijú? pýta sa Kristína Tormová. „Uvedomila som si, že mám trochu strach, keď jazdím predpisovo.“

Mikuláš Dzurinda chce prázdno vyplniť starou chybou, píše František Mikloško. „Je to uzavretý kruh, keď politika ovplyvňuje správanie ľudí a keď to oni potom ešte umocňujú a vracajú do spoločnosti.“

Žijeme na mŕtvej planéte, píše spisovateľ Ján Púček v článku o britskom spisovateľovi Robertovi Macfarlaneovi. „Rozmýšľa ako vedec, žije ako dobrodruh a píše ako básnik.“

Je koniec, Vova, píše spisovateľ Milo Janáč. „Tvoje vojsko je blaf, tvoj štát je blaf, tvoje hrozby sú blaf.“

Naozaj sa začínam báť, píše spisovateľka Monika Kompaníková. „Spôsob, akým uvažujú všetci títo ľudia na tribúne aj pod ňou, je zarážajúci a ja sa obávam, že snehovú guľu hlúposti už nič nezastaví.“

Kto si želá víťazstvo Ruska, pritakáva kleptokracii, oligarchii a nehoráznej korupcii, píše Michal Hvorecký. „Nechce slobodu ani rovnosť ľudí pred zákonom, neželá si práva pre všetkých bez rozdielu, ani bezpečnosť a solidaritu medzi národmi, ani voľný pohyb obyvateľov.“

Matovič nám pripomína vlastné zlyhania, a preto by mal odísť, píše Tomáš Ulej. „Je to ten paradox, že človek, ktorý vo mne vyvoláva pocit vlastnej hanby, sám hanbu necíti.“

Povstanie nestačí iba oslavovať, treba si klásť aj otázky, píše historik Ivan Kamenec. „Vojna by sa skončila aj bez SNP, ale Slovensko by bez neho bolo v omnoho horšom politickom a morálnom položení.“

Keď sa vydáte na prechádzku hlbokými lesmi v Turzovskej doline nad Gelnicou, narazíte na skalu s nápisom: Rusi, domov, píše Milo Janáč. „Neviem, či ju neznámy autor vytvoril tesne po sovietskej okupácii alebo až o niečo neskôr, ale prežila do dnešných dní. A v týchto dňoch nadobudla nový význam.“

Ak ste to ešte neurobili, kúpte si knihu Milana Lasicu V krátkosti a čítajte, píše Peter Breiner. „Okrem toho, že je to sranda, ako sa patrí, sú tam veľmi seriózne konštatovania a predikcie – miznúca stredná vrstva, desivé dôsledky Obamovej zahraničnej politiky, Rusi zavrú plyn a budú vystrájať a v neposlednom rade konštatovanie, že sme zabudli, že o slobodu treba občas aj bojovať.“