Muselo nás byť asi tridsať, kým sa „dalo“ niečo urobiť, píše Kristína Tormová o svojej skúsenosti s bratislavským stalkerom. „Rozpráva ticho a veľmi pokojne a stojí pred vami naozaj na vzdialenosť pol metra, díva sa vám do očí.“

O mafii píše Dado Nagy. „Keby mi niekto povedal, že napísal román, ktorý sa volá Mafiánske balady, asi by vo mne veľké nadšenie nevyvolal. Mafiánske balady však majú niečo, čo z nich robí Literatúru.“

O perverznom a zmätenom štáte píše spisovateľ Marek Vadas. „Civilizácia je v bezprostrednom ohrození. U nás kontinuálne riešime ako hlavnú tému Matoviča, občas umelé prerušenie tehotenstva a ‚hrozby liberálneho fašizmu‘.“

O dúhovom armagedone na Dunaji píše spisovateľ Miloslav Janáč. „Nebudeme my tu na našej svojstojnej svojeti počúvať skazenú Gayrópu.“

Hovorme konečne o slovenskej homofóbii, vyzýva spisovateľ Michal Hvorecký. „Tepláreň už dlho prirodzene patrí do našej spoločnosti a zaslúži si našu solidaritu a podporu. Brutálny zločin mení paradigmu. Nežijeme v bezpečnom štáte. Vstúpili sme do éry nepokoja.“

Dokedy budeme so zaťatými zubami šoférovať po meste a uhýbať tým, čo možno za zákrutou niekoho zabijú? pýta sa Kristína Tormová. „Uvedomila som si, že mám trochu strach, keď jazdím predpisovo.“

Mikuláš Dzurinda chce prázdno vyplniť starou chybou, píše František Mikloško. „Je to uzavretý kruh, keď politika ovplyvňuje správanie ľudí a keď to oni potom ešte umocňujú a vracajú do spoločnosti.“

Žijeme na mŕtvej planéte, píše spisovateľ Ján Púček v článku o britskom spisovateľovi Robertovi Macfarlaneovi. „Rozmýšľa ako vedec, žije ako dobrodruh a píše ako básnik.“

Je koniec, Vova, píše spisovateľ Milo Janáč. „Tvoje vojsko je blaf, tvoj štát je blaf, tvoje hrozby sú blaf.“

Naozaj sa začínam báť, píše spisovateľka Monika Kompaníková. „Spôsob, akým uvažujú všetci títo ľudia na tribúne aj pod ňou, je zarážajúci a ja sa obávam, že snehovú guľu hlúposti už nič nezastaví.“

Kto si želá víťazstvo Ruska, pritakáva kleptokracii, oligarchii a nehoráznej korupcii, píše Michal Hvorecký. „Nechce slobodu ani rovnosť ľudí pred zákonom, neželá si práva pre všetkých bez rozdielu, ani bezpečnosť a solidaritu medzi národmi, ani voľný pohyb obyvateľov.“

Matovič nám pripomína vlastné zlyhania, a preto by mal odísť, píše Tomáš Ulej. „Je to ten paradox, že človek, ktorý vo mne vyvoláva pocit vlastnej hanby, sám hanbu necíti.“

Povstanie nestačí iba oslavovať, treba si klásť aj otázky, píše historik Ivan Kamenec. „Vojna by sa skončila aj bez SNP, ale Slovensko by bez neho bolo v omnoho horšom politickom a morálnom položení.“

Keď sa vydáte na prechádzku hlbokými lesmi v Turzovskej doline nad Gelnicou, narazíte na skalu s nápisom: Rusi, domov, píše Milo Janáč. „Neviem, či ju neznámy autor vytvoril tesne po sovietskej okupácii alebo až o niečo neskôr, ale prežila do dnešných dní. A v týchto dňoch nadobudla nový význam.“

Ak ste to ešte neurobili, kúpte si knihu Milana Lasicu V krátkosti a čítajte, píše Peter Breiner. „Okrem toho, že je to sranda, ako sa patrí, sú tam veľmi seriózne konštatovania a predikcie – miznúca stredná vrstva, desivé dôsledky Obamovej zahraničnej politiky, Rusi zavrú plyn a budú vystrájať a v neposlednom rade konštatovanie, že sme zabudli, že o slobodu treba občas aj bojovať.“

Bolo by pod úroveň prezidentky reagovať na všetko, píše František Mikloško. „Slovensko dnes potrebuje vyznávačov demokracie a slušného života. Rýchlo kvasených lídrov sme tu za tridsať rokov mali dosť a veľa po nich nezostalo.“

V minulých dňoch oslávil osemdesiatku bard českej poézie Ivan Wernisch, pripomína Alexander Balogh. Osobitého a virtuózneho Wernischa nemožno minúť. Iba ak poľutovať, keďže, ako on vraví, „všem ženám, které jsem kdy poznal, chyběl smysl pro spokojenost“.

V ére nových interpretácií ruských dejín vznikajú pozoruhodné piruety, píše režisér Jaro Rihák. „V revolučnom chaose vznikajúcich a zanikajúcich republík sa stratila nová myšlienka. Žiadna šestina sveta. Sibír. Samostatná republika.“