Dnes píše
Články
Minúta po Minúte
O tom, ako zmeškal najväčšiu česko-slovenskú roztržku, píše český novinár Ľubomír Smatana. „Bol som neďaleko, vo Vysokých Tatrách, a aj tak som ju prešvihol. Navyše so svojou slovenskou láskou.“
Dobre si pamätám, ako Martin Porubjak s hercami rozbehli okupačný štrajk ministerstva kultúry, mysliac si, že horší minister než Ivan Hudec byť nemôže, píše Viliam Klimáček. „Dnešná ministerka ho mnohokrát prekonala. A Hudec? Ten nakoniec pred štrajkujúcimi zbabelo ušiel s kabátom na hlave.“
Filmy Nova a 20 dní v Mariupole sú silné svedectvá o islamistickom a ruskom terore, píše Michal Hvorecký. „O mojej vlasti veľa vypovedá, že sa nenájde slovenská televízia, ktorá by snímky odvysielala.“
Ako prežiť napriek tunajšiemu systému zdravotníctva, píše Werona Gogola. „Ako dlho to ešte bude trvať? Koľko zbierok treba zorganizovať na zabezpečenie základného ľudského práva, práva na život?“
Vždy tu boli tyrani a vrahovia a niekedy sa zdali byť nepremožiteľní, ale nakoniec musia vždy padnúť. Pamätaj na to. Vždy, cituje Martin Bútora starý Gándhího výrok v článku o obavách o demokraciu a spomienkach na zážitok z roku 1984.
Zuzana Kovačič Hanzelová a Zuzana Čaputová, ktoré sa rozhodli oddýchnuť si, urobili pre našu krajinu veľmi veľa, píše Kristína Tormová. „Stiahnutie sa akejkoľvek Zuzany by nemalo vyvolávať pocity, že sa tu už definitívne všetko ‚tentočkuje‘ a nemá nás kto podržať.“
Lotri s temnou osobnosťou sa nevzdali, píše Péter Hunčík. „Nezveria sa im síce veľké peniaze, ale bez akýchkoľvek obmedzení môžu zasahovať do osudov miliónov ľudí.“
Prosím, nesmejte sa plešine Erika Kaliňáka. Smejete sa nám všetkým, píše Samuel Marec a vraví, že nevie o mužovi, pre ktorého by plešina nebola traumatizujúcou témou.
Nerozumiem trinástim koaličným poslankyniam, ktoré premlčali hlasovanie o novele Trestného zákona aj nechutné reči poslanca Glücka, píše Monika Kompaníková. „Niektoré počuť ešte určite budeme a niektoré sa svojím mandátom nenápadne premlčia.“
Fico nemá šancu, ak to sami nevzdáme, píše Ján Markoš. „Ako chce Fico a jeho vystrašená bandička bojovať proti ľuďom, ktorí robia veci nezištne a z hlbokého presvedčenia? Čo im asi tak ukradnú?“
Pohne Ficom štrajk? pýta sa Michal Hvorecký. „Vyhliadky nie sú ružové a hnev silnie. No netreba sa báť.“
Slovensko sa mení na Mordor, píše Viliam Klimáček. „Ako dramatik by som mal byť dobe vďačný, že zrodila takých antihrdinov, voči ktorým sa musí polovica národa vymedzovať, ale ako občanovi sa mi z nich obracia žalúdok.“
Desať nesúrodých postrehov zo života introverta vo veľkomeste opísal Tomáš Ulej. „Ak radi pozorujete ľudí, no nie až tak radi s nimi hovoríte, Bratislava je na rozdiel od dediny to najúžasnejšie miesto.“
Naozaj musíme udržiavať mýtus oslobodenia? Nestačilo by hovoriť o víťazstve nad nacizmom? pýta sa Milo Janáč. „Presné slová sú dôležité. Sovietsky zväz nás neoslobodil. Dobyl nás ako vojnovú korisť a na ďalšie desaťročia kolonizoval.“
Nevymotať sa z pohodlia domova a nepostaviť sa na námestie by som osobne považovala za svoje občianske zlyhanie, píše Kristína Tormová o štvrtkovom proteste opozície. „Mnohí ľudia tvrdia, že takéto protesty nemajú zmysel. Že to nič nezmení. Nuž, je to možné. Ale skutočne nemám odvahu neskúsiť to.“
Adam Michnik hovoril o poľskom „géne slobody“; nie som si istý, či by sme Slovensko mohli charakterizovať takýmto jediným kľúčovým slovom, píše Martin Bútora. „Zaostávanie, dobiehanie, prežitie, diskontinuita, sklon zažiariť ako kométa a zhasnúť, schopnosť sebaurčenia, korekcie, príliš pomalé utváranie kultúrneho a sociálneho kapitálu potrebného na budovanie štátu – to všetko spoluutvára gén spoločenstva ľudí na Slovensku.“
Tomáš Ulej píše o svojom roku s nástrojom umelej inteligencie ChatGPT a vyberá päť jeho najužitočnejších funkcií. Hoci v ňom vidí niekoľko výhod, myslí si, že kreativitu nahradiť nevie.
Je to akési tragické perpetuum mobile falošného vlastenectva, na ktoré treba nielen upozorňovať, ale sa mu aj brániť, píše historik Ivan Kamenec. „Ako vždy v podobných prípadoch na muške samozvaných vlastencov sú intelektuáli, umelci, vedci, novinári, športovci a ďalší občania, lebo sú vraj v cudzích službách a škodia štátu.“
Nebláznite, Ivan Korčok nepotrebuje hagiografie. Musíme sa rozprávať inak, píše Samo Marec. „Som presvedčený, že to potrebujeme začať robiť nejako inak, lebo práve to, ako hovoríme o sebe a o nich, je významnou súčasťou problému.“
Niektorí slovenskí colníci na hranici s Ukrajinou by mohli hrať vo filme z komunistického Československa. „Aj naďalej mi bude hranica pripomínať staré časy a pri prejazde sa budem čudovať, prečo keď idem z Ukrajiny na Slovensko, mám pocit, akoby som odchádzal z Európskej únie na východ.“