Dá sa predpokladať, že ani v prípade katastrofického vyústenia volieb nebude jednoduché otočiť koleso dejín, píše Martin Bútora. „Z dlhodobejšej perspektívy sa nedá vylúčiť paradox, že aj nepriaznivý scenár by mohol prispieť k dozrievaniu občanov Slovenska pre Európu. Cena, ktorú by sme za to museli zaplatiť, by však bola vysoká.“

Pri spätnom pohľade je dielo Vlada Kordoša ešte významnejšie ako vtedy, keď autenticky vznikalo, píše Jaro Rihák. „Aj preto je vzácne, že ho možno uvidieť v novej SNG na projekcii 13. júna o 18. hodine.“

Politici, ktorí propagandu šíria, pokrytecky klamú o svojom údajnom zápase za práva národa, píše Ivan Kamenec. „Ako pred deväťdesiatimi rokmi nacisti, dnes aj oni cynicky zneužívajú krízové celospoločenské, najmä sociálne problémy na šírenie svojej demagógie.“

Vojna prišla do Moskvy, píše Milo Janáč. „Pätnásť mesiacov po začiatku ruskej agresie sa stalo to, čo bolo v tomto konflikte nevyhnutné.“

Milé dámy, viete už, čo sa nosí (toto leto) v parížskych kabelkách? pýta sa spisovateľka Jana Beňová. „Po čítaní sme sa ocitli v malej reštaurácii. Šesť žien a jeden muž. Reč sa opäť stočila k literatúre a padlo meno Marguerite Duras.“

O Ľudovítovi Ódorovi a menšinovej politike píše Péter Hunčík. „Je síce z hľadiska etnickej príslušnosti Maďar, ale v jeho rebríčku hodnôt sú etnická príslušnosť, zachovanie demokracie a budúcnosť krajiny (Slovenska) rovnocenné.“

Fico vie, že ostal bez obsahu, píše Tomáš Hudák. „Ak existuje na Slovensku nejaký základný poznávací znak politických strán, ktoré sú bez obsahu a ideí, tak je ním zaručene oháňanie sa slovenskou vlajkou.“

V rozhlase znel konečne celý Faust, chváli RTVS Michal Hvorecký. „Zatiaľ sa počas 24 pokračovaní odvysielal prvý diel a škoda, že sa taká udalosť nedočkala oveľa väčšej propagácie.“

Stretávam sa so ženami, pôrod si pokazia skôr, ako príde prvá kontrakcia, lebo majú strach, píše Kristína Tormová. „Ja viem, že sme upindaný národ a že byť spokojný nie je v móde, ale nejdeme sa na túto tému pozrieť aj inak?“

Asi najväčšia letecká bitka počas druhej svetovej vojny u nás sa udiala nad Bielymi Karpatmi pri Lopeníku, píše Jaro Rihák. „Miesta zostrelov B-17 z ‚bitky o benzín‘ dnes navštevujú len turisti. Zabudnutí americkí chlapci. Žiadne Slavíny.“

Prokremeľské dezinformačné plátky sú v stánkoch umiestnené na najlukratívnejších miestach, všimol si Marek Vadas. „Hneď sa panej za sklom pýtam, kto rozhoduje o umiestnení titulov vo výklade. Na otázku mi neodpovedá a namiesto toho chce vedieť, prečo to chcem vedieť.“

Boli šesťdesiate roky zlaté? skúma historik Ivan Kamenec. „Veď aj v šesťdesiatych rokoch, napriek citeľnej liberalizácii verejného a najmä kultúrneho života, stále vládol v Československu totalitný režim so všetkými svojimi mocenskými a ideologickými pákami.“

Nemám koho voliť a všetci ma štvú, opisuje prevládajúcu náladu Samo Marec. „Čo vlastne ľudia čakajú – že nejaká strana im bude absolútne vyhovovať? Stopercentná zhoda neexistuje, dokonca ani keby ste si tú stranu naozaj založili vy sami.“

Keby sme nepodporovali Ukrajinu, nemali by sme popraskané chodníky, dozvedela sa Monika Kompaníková. „Chovateľ vtáčikov je evidentne schopný poskytnúť starostlivosť živým tvorom. Kde sa stala chyba, že utečencov, ktorí prišli pred rokom z okupovanej krajiny, viní za rozbitý chodník pred svojím domom?“

Slováci sú priekopníci (slepých uličiek), píše Ľubomír Smatana. Možno majú obyčajný strach a neveria, že Ukrajina zvíťazí. Preto je lepšie byť na strane Ruska a nezahrávať sa s ním.

Štiavnica vyhorela už dávno pred súčasným požiarom, píše spisovateľka Jana Beňová. „Turisti si vždy čosi z mesta odnášajú, sami však neprinášajú nič.“

Praha žiari, píše výtvarník Laco Teren. „V osemdesiatych sme tu sedávali celé dni až do celých nocí. Hovorilo sa vtedy, Slávia, to je to miesto, kde sedia famáci vo výklade.“

Nechcete mier, ale kapituláciu, píše proruským „mierotvorcom“ Michal Hvorecký. „Priznajte, ste na strane okupantov… Vaše vytúžené prímerie znamená vzdať sa okupačnej moci a prijať jej zničujúce podmienky.“

Štefan Hríb je tri desaťročia v prvej línii zápasu o lepšie Slovensko, píše František Mikloško. „Kráča tridsaťdva rokov vo verejnom živote ako osamelý pútnik, väčšinou proti prevládajúcej mienke slovenskej spoločnosti.“

Pred pár rokmi mi jeden známy ponúkol moderovačku smeráckeho MDŽ, píše Kristína Tormová. „Začala som sa smiať. To sa mi občas stáva, že sa smejem, keď mám šok. Dnes mi je z toho do plaču.“