Len čo sa u vás v škole spomenie politika, je to problém. Školy vraj musia byť apolitické. Ja s tým nesúhlasím, hovorí Angličan Conrad Riepl. „Naopak, školy by mali povinne vzdelávať o politike. U vás sa to nedeje, a tak máte celé generácie ľudí, ktorí vôbec nechápu, ako funguje politika, ako rozoznávať pravdu od lží. Vo výsledku je politika na Slovensku infantilná.“

Negatívne ma u vás prekvapila istá absencia otvorenosti. Na verejnosti ste k sebe príliš formálni, hovorí Angličan Conrad Riepl, ktorý žije na Slovensku už 27 rokov. „Možno je to dané aj systémom tykania a vykania. Ja by som ho zrušil. Keby sme si všetci tykali, bariéry by padli a atmosféra komunikácie by bola od začiatku iná.“

V porovnaní s Južnou Afrikou alebo USA je na Slovensku oveľa bezpečnejšie, hovorí juhoafrický IT manažér Brian Jakubec. Pracovne precestoval takmer celý svet, Bratislavu si vybral za miesto na dožitie. „Je úžasné, ako máte v Bratislave všetko pred dverami. Či už sa chcete opaľovať pri Dunaji, ísť k Rusovským jazerám, bicyklovať okolo Dunaja alebo sa prechádzať v lese. Bratislava, to je tu!“

Trúfam si povedať, že príroda je vaším najväčším bohatstvom, hovorí o Slovensku kuchár François Bouillet. „Kam v prírode prídem, tam sa cítim skvele. Udržujte si ju, lebo nie každá krajina má také šťastie. Nedávno som bol na Kráľovej holi a bolo to čosi nádherné. Nemám rád masový turizmus, ale vaša krajina má neskutočný potenciál na to, aby sem vo veľkom chodili turisti z celého sveta.“

Ste pohodlnejší, na nič sa nehráte, no chýba mi tu viac solidarity, hovorí o Slovákoch kuchár François Bouillet. „Na Slovensku nikdy nie ste spokojní, najmä ak vidíte, že sused má viac. Občas mám pocit, že vás nič nedrží pokope, že si neviete príliš vzájomne pomáhať, skôr idete vpred aj na úkor iných.“

Na Slovensku som našiel pokoj. To je niečo na nezaplatenie, vysvetľuje Armén Artur Gevorkyan, ako sa dostal na Slovensko, kde má dnes vlastnú fabriku. „Keď som odchádzal z postsovietskeho priestoru, miliardári v Rusku mali ochranku, ktorá sa rovnala polovici ozbrojených síl Slovenska. Aj tak ich tam vraždili a ja tu môžem robiť, čo som chcel, a žiť s ľuďmi, s ktorými chcem.“

Všade čisto, cesty pekné, označené, bicykle nezaistené a nikto ich neukradol – až sme si museli zapáliť, aj keď nefajčíme, opisuje Armén Artur Gevorkyan prvé dojmy zo Slovenska. „Boli sme z toho v šoku; na nás to pôsobilo až depresívne. Bol to taký pocit čistoty, pokoja a pohody a my sme pred pár hodinami boli v úplne inom svete. Preto tá cigareta,“ opisuje Gevorkyan, ktorý má dnes pri Sliači úspešnú fabriku, v ktorej zamestnáva takmer 200 ľudí.

Slovensku hrozí podobný odliv mozgov, aký kedysi zažilo Arménsko, hovorí Armén Artur Gevorkyan, ktorý u nás pri Sliači postavil fabriku. Ľudia podľa neho odchádzajú vtedy, keď nevidia možnosť realizovať sa. „Čo urobí lekár v nekvalitnej nemocnici? Som zvedavý, koľko ministrov zdravotníctva bolo na toalete v Rooseveltovej poliklinike a koľkí z nich by sa tam po takejto návšteve dali operovať.“

Ako sme sa blížili k Banskej Bystrici a uvidel som okolité kopce a hory, onemel som, vraví programátor z Uzbekistanu Denis Ovčinnikov, ktorý roky pracoval v Moskve. „Dorazilo ma, keď sa na nádhernom námestí z veže ozvala hudba, ktorú milujem od detstva – írska ľudovka Greensleeves. Bral som to ako znamenie – tu mi bude dobre,“ opisuje v seriáli Slovensko očami cudzincov.

Slovákov buď milujete, alebo nenávidíte, vraví Brazílčanka Samanta Lima. „Keď ich človek spozná, sú veľmi milí. Otvoria sa, hoci na začiatku sú trochu rezervovaní. Kto ich nepozná, tomu sa môžu zdať chladní a dokonca aj hanbliví. Koľkokrát vedia dobre po anglicky, ale nechcú hovoriť nahlas, lebo sa hanbia, že urobia chybu. Naopak, Brazílčania sa pokúšajú dohovoriť v cudzom jazyku, hoci ho ešte vôbec neovládajú.“

Analytická chemička Ľudmyla Chvaľbota robila vedu v Ľvive, v Bratislave aj v Texase a napokon sa usadila u nás. Zaoberá sa potravinami; v USA si všimla, že sa najčastejšie falšuje mlieko. „Atrapou je nápoj, ktorý vyzerá, chutí a vonia ako mlieko, ale je vyrobený z nejakého prášku a doplnkových prísad,“ hovorí vedkyňa, ktorá skúma autenticitu nápojov, najmä tokajského vína.

Analytická chemička Ľudmyla Chvaľbota pochádza z Ukrajiny a na Slovensko prišla v roku 2016. Jej pobyt mal byť krátkou stážou, no dnes už Slovensko považuje za svoj druhý domov; v práci sa venuje najmä výskumu tokajského vína. Osobnosťou, ktorá pre ňu najlepšie reprezentovala Slovensko, bol Milan Lasica. „Veľmi sa mi páčilo, že bol taký pokojný intelektuál – to by aj Slovensku mohlo byť dobrým vzorom.“

Vedkyňa z Ukrajiny, ktorá na Slovensku skúma tokajské víno, je tu spokojná, no hnevá ju zbytočná byrokracia. Všíma si, že v informatizácii je jej pôvodná vlasť ďaleko pred nami. „Častý problém je, že jedna databáza sa neprepája s druhou, takže aj keď ste štátu nejakú informáciu dali aj trikrát, na štvrtom mieste si ju nevedia dohľadať,“ hovorí chemička Ľudmyla Chvaľbota.

Šokuje ma, ako sa mnohí u vás správajú k rôznym menšinám vrátane Rómov, hovorí o Slovensku Francúzka Valerie Chauvey. „Akoby to ani neboli ľudia. Keď prídem do Paríža, som neuveriteľne šťastná, lebo vidím rôzne farby. Tam je diverzita prirodzená. Keď v tom vyrastáte odmalička, ani vám nenapadne byť xenofóbom či rasistom. U vás ste ešte nepochopili, že rozmanitosť je dar.“

U nás vo Francúzsku sa štrajkuje až príliš často, ale vy mlčíte, aj keď vám skáču po hlavách, hovorí Francúz žijúci na Slovensku Guillaume Papillon. „Keď som videl, že Kočnera už druhýkrát oslobodili spod obvinenia za objednávku vraždy novinára a jeho priateľky, rozum mi nebral, prečo nie ste všetci v uliciach.“