Cifrová Ostrihoňová: Za propagáciu na Instagrame mi ponúkli päťciferné číslo

V rozhovore sa dočítate:

• či sa jej dotklo, že bulvár o jej tehotenstve informoval ako prvý,
• kde majú s manželom zákaz nakrúcať videá,
• prečo začala s Youtubom,
• čo robí, aby jej Youtube a sociálne siete nepokazili povesť novinárky,
• o nenávistných správach, ktoré dostávala najmä pred prezidentskými voľbami.

Čo pre vás znamená súkromie?

Veci, ktoré nechcem, aby niekto iný vedel.

Máte hranicu, ktoré veci sa už vo videách či na sociálnych sieťach nemôžu objaviť?

Mám ju a postupne sa formuje. Čím som staršia, tým je to intenzívnejšie. Kým ešte videá robil len Matej (Cifra známy ako Sajfa, poznámka redakcie), často sa ma pýtali, či mi to neprekáža. Vlogy boli taký osobný denník, ktorý bol na Youtube viditeľný pre všetkých. Pri nich som to nikdy nevnímala ako narušenie súkromia.

Ale sú o vašom súkromí.

Je to desať alebo 15 minút z troch či štyroch dní. Nie je tam priestor na veľké súkromné veci. To, že ma tam niekto vidí v teplákoch alebo nenalíčenú, za súkromie nepovažujem. Skôr som si musela zvykať, že Matej nakrúca u nás doma. Tam mám hranicu, že u nás v spálni nikdy nenakrúcal a ak sa nič výrazné nezmení, ani nebude. Na tom sme sa dohodli. Nie je tam nič hrozné, ale mám pocit, že niekde hranica musí byť.

Prekážalo vám, že nakrúca doma?

Na začiatku som s tým mala problém, ale z praktických dôvodov bolo neudržateľné, aby nakrúcal inde. Nemohol si stále baliť veci a ísť do rádia alebo inam. Tak som ustúpila a nakrúca aj u nás doma s tým, že nechcem, aby boli niektoré priestory na videu. Veľmi silne vnímam aj hranice ohľadne tehotenstva. Dodnes mi nie je úplne prirodzené o tom veľa hovoriť na sociálnych sieťach. Začínam o tom viac hovoriť až teraz, keď som už vo vyššej fáze. Nie je to preto, že by som sa chcela tváriť zaujímavo a robiť okolo toho tajomstvá, ale zrazu mám pocit, že to je niečo veľmi krehké a zraniteľné.

Bude vo videách aj vaše dieťa?

Nechcem povedať, že nikdy. Momentálne si myslím, že nebude. Nechcem však hovoriť za Mateja, má svoj vlastný štýl. Budeme sa o tom rozprávať. Beriem to tak, že nás nik nenútil. Nemusela som ísť do televízie, kde strácate časť súkromia. Nik ma nenútil zobrať si niekoho, kto je známy, tam tiež strácate časť súkromia, a nikto ma nenútil, aby som bola aktívna na Instagrame, alebo mala kanál na Youtube. Ale dieťa si to nevyberá, narodilo by sa do toho a s tým nie som komfortná. Dnes mám skôr pocit, že do Instagramovo-youtubového sveta patriť nebude.

Nedávno sa na verejnosť dostalo, že viacerí novinári boli sledovaní na objednávku Mariana Kočnera. Ako ste vnímali tieto informácie? Ovplyvnilo vás to v tom, čo o sebe zverejňujete?

Nemám pocit, že by som po tomto mala prehodnocovať, čo o sebe zverejňujem. Ale mám z toho celého veľmi zlý pocit. To, čo zverejňujem, je moje rozhodnutie, a ak to zverejním, rozhodla som sa tak. Títo novinári si to tak nenastavili a bolo im to nanútené zvonku. To je absolútne neakceptovateľné. Kočner sa o novinároch, ktorých dal sledovať, chcel dozvedieť niečo závadové, ale nepodarilo sa mu to. Rovnako by to bolo aj u mňa. Skôr sa zamýšľam, ako je možné, že sa to tak bezproblémovo dalo robiť, a tak veľa ľudí o tom vedelo a spolupracovalo. A či je na to dostatočná reakcia zo strany napríklad politikov.

Je?

Nemyslím si, že je dostatočná. Aj verejnosť by mala byť citlivejšia. Súkromie novinárom patrí a nik ich nemôže sledovať, aby ich tým raz mohol vydierať. Mali by sme sa snažiť vysvetľovať aj laickej verejnosti, že to je zlé. Často sa stretávam s názorom, že ja a aj môj muž musíme zniesť všetko – nech o mne napíšu čokoľvek, tak si podľa nich za to môžem sama, lebo som si zvolila, že budem verejne známa. Ale tak to nie je. Musia byť hranice aj pri nás, aj pri iných novinároch.

Pamätáte si text o vás, ktorý prekročil tieto hranice?

Na taký naozaj hrozný si nespomínam. Popravde to už ani veľmi neriešim. V bulvári neplatia pravidlá, ktoré platia v mojom svete. Potom budem s nimi ťažko niečo riešiť. Je to aj tým, že som staršia, flegmatickejšia a vyrovnanejšia so životom. Neviem, čo by muselo v bulvári vyjsť, aby ma to extrémne vynervovalo. Ale keď sa objavila informácia o mojom tehotenstve, nebola som nadšená. Vyšla skôr v bulvári, ako som to sama oznámila. Ozývajú sa mi odtiaľ kvôli nepodstatným veciam, ale teraz mi nezavolali, či to tak je. Ráno som sa zobudila, našla som si 30 neprijatých hovorov a 20 správ a nechápala som, čo sa deje. Potom som si pozrela titulku bulvárneho magazínu a tam bolo, že som tehotná. Bolo to v čase, keď to nemusela vedieť ani moja širšia rodina.

V práci to vedeli?

Nie. Bulvár mi vytrhol niečo súkromné. V zásade rozumiem, že to napísali, keď tú informáciu mali. Je to ich práca. Len vždy rozmýšľam nad formou. Na druhý deň vyšiel článok, ktorému som už vôbec neporozumela. Písali v ňom niečo v zmysle, že ako si dovoľujem to nepotvrdiť a nevyjadriť sa k tomu. Že všade rozprávame o sebe, o našom súkromí a zrazu sa tvárime, že nič. Napísali tam, že som v 11. týždni tehotenstva, museli vedieť, že v takej fáze sa ešte o tehotenstve nehovorí, lebo sa to môže veľmi rýchlo zmeniť. Ten druhý článok ma zamrzel omnoho viac.

Prečo?

Bolo to v mojich očiach napísane s takým implicitným zlom, neprajnosťou. Možno si mysleli, že začneme hneď rozprávať, ako a kedy sa to stalo, ako sa dieťa bude volať a kedy sa narodí. Ale my sme boli úplne ticho, čo asi nečakali. Nepochopila som tú negatívnu emóciu. Vtedy som začala riešiť, že dieťa od takýchto vecí musím uchrániť. Lebo to nepovažujem za korektné.

Keď vedeli ešte aj presný týždeň, asi mali dobrý zdroj. Zisťovali ste si, odkiaľ sa to dozvedeli?

Nezisťovala som od nich, od koho to majú. Hovorili sme o tom na mojej oslave narodenín. Boli sme v uzavretej miestnosti, ale boli tam ľudia, ktorí obsluhovali a mohli počuť, že som to niekomu povedala. Ale nepamätám si, že by som povedala presný týždeň. No nepátrala som po tom. Raz sa to muselo dostať von, aj by som to povedala, ale najskôr som to chcela povedať ľuďom, na ktorých mi záleží, a aj v práci. Plánovala som to inak a nie tak, že mi šéf napíše SMS: „ČO???“ Ale nebrala som to ako útok, mne skôr prekáža, keď mi niekde nedajú meno.

Keď ste uvedená ako Sajfova manželka?

Na to som už alergická.

Hovoríte o tom už dlhodobo, že vám to prekáža. Ešte stále sa to stáva?

Je to podstatne lepšie. Naozaj som sa to veľmi snažila ľuďom vysvetľovať. Aspoň tým, u ktorých som mala pocit, že to druhá strana môže pochopiť. Pri bulvári som to robila najmenej, keďže tam ťažšie prichádzala odozva. Nemyslím si, že som dalajláma alebo niekto úžasný, ale napísať meno a priezvisko sa mi zdá byť celkom slušné. Nezaberie to ani omnoho viac priestoru, ako keď napíšu, že som Sajfova manželka. Aj takýto argument som sa totiž dopočula – že mám veľmi dlhé meno.

Nechali ste si dve priezviská, takže je to vlastne pravda.

Vtedy som im povedala, nech si pokojne vyberú len jedno, a ja sa vôbec neurazím. Keď mi niekde napíšu len Sajfova manželka, je to lekcia pre moje ego, snažím sa to akceptovať, ale nechcem byť pasívna. Keď sa ozvem, často mi napíšu, že si to neuvedomili a keď sa nad tým zamyslia, tak mi dajú za pravdu. Už sa mi stalo, že to v článku zmenili, ale aj to, že mi napísali, aby som sa tak neprežívala.

Je to najmä ženská vec, že sa nepíše ich meno, ale len, že sú partnerkami či manželkami niekoho? 

Áno, je to tým, že sme stále veľmi mužsky nastavená spoločnosť. Stále sa do veľkej miery odvodzuje identita ženy od mužovej. Preto sa to snažím ľuďom vysvetľovať, na čo mi často povedia, že som prepnutá feministka. Poznám prípady zo šoubiznisu a z verejného života, kde si muž vzal ženu, ktorá bola dlhšie na očiach, ale tam sa to nedeje. Stále panujú veľmi veľké stereotypy, že ženy sa viac prispôsobujú mužom ako naopak. Vidieť to aj na tom, že u nás ľudia riešili, prečo som si nechala dve priezviská a nielen manželovo. Pôvodne som mala len svoje, a to bolo málo pochopené.

Kto to riešil?

Aj blízki. Nie najbližší, lebo s najbližšími kamarátmi aj rodinou máme podobné nastavenie. Jasné, že moja babka by si nedala dve priezviská, ale nemala najmenší problém, že som si ich nechala. Páčilo sa jej to: „To je také moderné, Veronka,“ hovorila mi. Ale ľudia zo širšieho okruhu sa čudovali, pýtali sa ma, čo sa tak prežívam. To sa tiež hovorí najmä ženám – že sú hysterky a že sa prežívajú. Ja neplačem, nekričím, nerobím scény, ale aj keď pokojne niečo vysvetlím, tak sa to u mňa berie tak, že som ješitná alebo sa príliš prežívam. U muža sa to berie tak, že si stojí za svojím názorom. To je dvojitý štandard, ktorý stále v spoločnosti vnímam.

Pritom najmä v šoubiznise, alebo aj médiách začínajú byť dve priezviská bežné.

Ja som to neriešila preto, že robím v médiách a moje priezvisko môže byť známejšie. Budovala som si moju identitu 27 rokov, mám výborný vzťah s rodičmi. Za veľmi veľa im vďačím, a môjho muža poznám omnoho kratšie. Prišlo mi normálne, že si nechám svoje priezvisko, považovala som to za zachovanie časti mojej identity.

Matej s tým problém nemal?

Vôbec. Nebola o tom žiadna debata. Poznám aj mužov, ktorí by boli smutní, keby si ženy nechali aj svoje priezvisko. Matej mi hovoril, že ani nerátal, že by som si vzala jeho priezvisko. Nevedel, že som si vzala obe, len som mu ukázala nový občiansky. Príjemne ho to prekvapilo. Matej je jeden z najväčších feministov, aj keď má niekedy reči, z ktorých ma ide vystrieť. Ale on mi to niekedy robí len naschvál.

Dostali ste teraz cenu OTO, je to prácou v Markíze, alebo tým, že ste výraznejšia na sociálnych sieťach, a tak vás pozná viac ľudí?

Určite je to do veľkej miery známosťou mimo Markízy. Nie je to novinárska cena, je to cena akejsi popularity, a tak to treba brať. Niektorí ľudia riešia, že sú redaktori, ktorí v televízii robia 20 rokov, a vyhrala takáto „šťanda“. Mám milión kolegov, ktorí by cenu OTO mohli vyhrať. Ja to neberiem ako odmenu za to, čo som v žurnalistike dosiahla. Je to anketa popularity, a populárnejší sú väčšinou tí, ktorých viac vidieť. Jano Tribula je veľmi viditeľný, v minulosti cenu dostala Danica Nejedlá, ale nedostali ju Mišo Hečko ani Barbora Mareková. Netreba tomu dávať nejakú inú váhu, akú to má, ale tiež to netreba devalvovať, lebo ja si to veľmi vážim. A je jedno, či mi ľudia poslali hlas, lebo ma videli na Instagrame, na Youtube alebo v Televíznych novinách.

Takže sa to len z pôsobenia v spravodajstve podľa vás vyhrať nedá?

Redaktor je bežne na obraze 20 sekúnd a rozpráva dve alebo tri minúty. V redakcii spravodajstva nás je veľa. Už to nie je tak ako pred rokmi, že redaktorov ako Evu Černú, Jana Tribulu či Paťa Hermana každý poznal. Vybudovať si teraz nejaké povedomie je veľmi ťažké. Preto sa aj u nás v práci snažia využívať sociálne siete, aby vybudovali väčšie publikum. Čakať od mladých ľudí, že si o siedmej večer sadnú k televíznym novinám, keď fungujú na Minúta po minúte a na webe, kde majú články hneď, sa nedá.

Máte talkshow Sit Down Stories, mali ste reláciu v rádiu Európa 2, pracujete v Markíze, teraz ste rozbehli svoj Youtube kanál. Prečo ste sa rozhodli mať tak veľa aktivít?

Ja som sa úplne nerozhodla. Sama som sa rozhodla len pre Markízu. Ostatné veci prichádzali postupne za mnou. Som typ, ktorý má rád nové veci a výzvy a vždy prišli v dobrom čase. Keď som prišla do Markízy, nevedela som nič.

Išli ste cez konkurz?

Áno. S Viktorom Vinczem, Henrietou Hajtovou a Viktorom Serebryakovom. Viktor bol píšuci redaktor z TASR, ale s Vinczem sme so žurnalistikou nemali skúsenosti. Kým sa človek naučí strihať, pracovať v časovom strese, nájsť si tému a oblasť, ktorej sa chce venovať, trvá to dlho. Keď sa to po pár rokoch utriaslo a mala som pocit, že nemám paniku, keď idem na poradu, a nebolí ma žalúdok z toho, ako si obhájim tému, prišla ponuka na Sit Down Stories. Bola to úplne iná rovina, v ktorej som si na začiatku samu seba ani nevedela predstaviť. Nebola to moja iniciatíva. A tak to bolo aj s inými aktivitami.

A Youtube?

To bolo iné. Všetky ostatné aktivity sa trochu utriasli a veľa ľudí, ktorí ma osobnejšie spoznali cez Instagram alebo Matejov Youtube, mi písali, že by chceli vidieť niečo aj odo mňa. Ešte pred rokom som povedala, že v žiadnom prípade, že mi stačí, že si musím postrihať reportáž v práci, a nechcem strihať a vymýšľať videá ešte doma. Ale postupne sa to zmenilo a hovorila som si, že tam budem robiť veci, ktoré by som si ja chcela pozrieť. To bolo moje jediné pravidlo.

Ako toto pravidlo funguje?

Neriadim sa tým, aké sú trendy a čo má veľa sledovateľov, ale robím si svoje video o knihách. Nie je to pre mňa zárobková činnosť, beriem to ako hobby. Keď to robím, fajn, ak zabudnem na video, tak sa nič nedeje. Nedostala som sa ešte do bodu, že by som bola v strese, že som dva týždne nedala niečo na Youtube. Môj súkromný život sa teraz mení a je dobré si nájsť aktivity, ktoré si viem časovo lepšie zmanažovať. Ako redaktorka v spravodajstve o svojom čase nerozhodujem. Hovorím si, že toto by som popri dieťati mohla robiť, ak to svet a dieťa dovolí. Je na mne, ako to urobím, a nemusím ani nikam veľmi chodiť.

Youtube ste si založili pár mesiacov potom, čo Zuzana Závodská prišla pre svoje video o kozmetických prípravkoch na Youtube prácu v TA3. Ovplyvnilo vás to nejak pri rozhodovaní, či si založíte svoj kanál?

Len sa nad niektorými vecami viac zamýšľam, dávam pozor, čo by mohlo byť, ako sa vraví, „použité proti mne“. Pri výpovedi Zuzany Závodskej však podľa mňa boli iné motivácie ako to, že by niekomu zrazu prekážalo, že vyše roka robila Youtube videá.

Na čo si pri videách dávate pozor?

Na to, aby ich obsah nebol v konflikte záujmov. Prípad Zuzany Závodskej je podľa mňa o niečom inom ako o jej Youtube kanále. Ale vďaka nej som si uvedomila, že treba eliminovať nášľapné míny, ktoré by mohli proti mne použiť. Markízu považujem za svoju základnú prácu, kde mám najväčšiu lojalitu voči zamestnávateľovi, tam som sa naučila, čo viem. Preto chcem, aby ďalšie pracovné aktivity boli s Markízou kompatibilné.  Keď budem na materskej, tak sa možno niektoré veci zmenia, ale kým som aktívna novinárka, chcem robiť veci ako novinárka, a nie ako moderátorka talkshow ani youtuberka.

Nezvažujete, že odídete z Markízy?

Momentálne nezvažujem. Teraz pôjdem na materskú a myslím, že sa moje pracovné nasadenie po nej zmení. Neviem si zatiaľ úplne predstaviť, ako sa dá s malým dieťaťom fungovať v redakcii spravodajstva. Už teraz mám menší úväzok. Nejde o to, koľko dní v mesiaci robím, ale o to, že keď som v práci, neviem, kedy odídem, neviem si nič naplánovať. Nejaká pauza v Markíze teraz určite bude. Aká bude dlhá a či bude niekedy skončená, neviem povedať.

Vyštudovali ste politológiu a dejepis, prečo v Markíze robíte zdravotníctvo?

Kolegyňa, ktorá sa tomu venovala, odišla na materskú. Ostalo to otvorené a mňa to zaujímalo. Som z lekárskej rodiny – mama, ujo aj sesternica sú lekári. Babka bola zdravotná sestra, ale už je v dôchodku. Medicína bola u mňa od mala prítomná. Bola som od detstva pri búrlivých debatách, kde môj otec, ktorý nie je z medicínskeho prostredia, a mama, ktorá je detská neurologička, diskutovali, ako by zdravotníctvo malo fungovať. Vtedy ešte prebiehali Zajacove reformy. Postupne som sa k tomu dostala aj v Markíze a je to bezodná studnica, kde sa dá zamerať na hociktorú oblasť a venovať sa jej dookola, lebo všade je v zásade problém.

Nebojíte sa viac pôrodu, keď viete, ako to v slovenských pôrodniciach funguje?

Samozrejme, že áno. Preto sa teraz veľmi vyhýbam informáciám o pôrodoch, lebo sa potom bojím mnohých vecí, ktorých by som sa možno ani nemusela. Vlani som v práci pokrývala debatu okolo filmu Medzi nami a vtedy som ani netušila, že sa ma to čoskoro bude týkať. Dostala som takú sondu do pôrodníctva na Slovensku, že sa teraz na veci, ktoré som sa dozvedela, snažím zabudnúť. Bolo by lepšie, ak by som mala menej informácií (smiech).

Budete rodiť na Slovensku?

Chcela by som. Nechcem, aby ľudia vedeli, kde budem rodiť, aby sa to nevnímalo ako konflikt záujmov. Aby sa to nebralo tak, že som svojím výberom niekoho podporila. Dala som fotografiu z ambulancie, kde sa podľa mňa nedá identifikovať, kde sme, ale minimálne traja ľudia to spoznali a písali mi. Hneď som si vravela, že som to nemala dávať, aby to niekto nebral ako reklamu.

Aký je pre vás rozdiel medzi novinárom a youtuberom?

Youtuber je instantnejší, autentickejší. Keď si pozerám youtuberov, je to najmä o nich, o ich osobnosti, prejave, ako sa vedia predať. U novinára to tak nevnímam. Neriešim toho novinára, ale to, čo zverejní. Youtuber predáva sám seba, novinár predáva svoj text. Tak by to podľa mňa malo byť. Nesúdim žiadneho novinára, ktorý si robí PR, tiež fungujem na sociálnych sieťach, v dnešnej dobe je to potrebné, ale u novinára má prevážiť jeho výsledok – či už reportáž, alebo text. Youtuber musí vedieť seba do toho produktu zapracovať. Keď som si pred rokom nevedela predstaviť seba na Youtube, práve s týmto som mala problém.

S čím konkrétne?

Nevedela som si predstaviť, že by som tak ako môj muž chodila po meste s kamerou a hovorila do nej. Je iné, keď tam mám kameramana a ja len stojím, v pozadí. Toto je zrazu veľmi o predaní samej seba, ale tak, aby som ostala sama sebou. Ľudia mi napríklad hovoria, že hovorím príliš ako v televízii, ale ja som tam šesť rokov a nejakým spôsobom rozprávam. Nebudem teraz používať slang alebo rozprávať inak, aby to pre nich bolo cool a prirodzenejšie, lebo pre mňa je prirodzené toto.

Čím to podľa vás je, že ľudia chcú vedieť videá o tom, ako sa niekto hrá, ako žije, ako sa maľuje alebo o tom, ako varí?

Ľudia sú presýtení dokonalými seriálmi a prifarbenými životmi. Chcú vidieť realitu – ako to vyzerá, keď sa zatvoria dvere. Je to taký voyeurizmus. Aj na sebe vidím, že ma niekedy pritiahnu veci, ktoré by som nepovedala, že ma budú primárne zaujímať. Ľudia majú toľko informácií, že chcú ísť ďalej – chcú ísť do súkromia, kde ste škaredí, v pyžame a v neporiadnej izbe.

Necítite v tom konflikt? Ráno ste na tlačovej konferencii, pri príprave reportáže sa stretávate s politikmi, analytikmi, ste v pozícii novinára a večer si sadnete doma na gauč a zrazu je z vás trochu zabávač. Neobávate sa, že si tým môžete poškodiť povesť novinárky?

Nad tým veľa rozmýšľam, preto si aj veľmi vyberám, o čom Youtube robím. Aj keď by ľudí asi zaujímalo aj niečo iné, snažím sa držať pri knihách alebo rozhovoroch, či „informačnejšom“ obsahu – lebo nemám pocit, že by to degradovalo moju novinársku povesť. Ale touto otázkou sa zaoberám, odkedy Maťo začal robiť vlogy.

Čím konkrétne sa zaoberáte? 

Riešila som, v akej pozícii tam budem. Stále som mu opakovala, že som novinárka a nie som on, ktorý si môže robiť zábavu, z čoho chce. Mohla by som ukázať množstvo materiálu, ktorý sa nikdy nikam nedostal, lebo som povedala, že je to vtipné, ale ja som si to nemohla dovoliť. Na druhej strane, ak niekomu prekážam, budem mu prekážať s alebo bez talkshow, či sociálnych sietí. Moja novinárska serióznosť bola spochybňovaná už len tým, koho som partnerka, a ľudia si ma niekedy nevedeli zaradiť, či som blondína na podpätkoch alebo niečo aj viem. Vtedy som cítila, že niektorým ľuďom musím dokazovať viac ako niekto, kto nebol v mojej situácii.

Išlo o politické vtipy, ktoré ste samocenzurovali?

Áno, aj. Ako redaktorka spravodajstva nikde nehovorím o svojich politických názoroch. Nie som komfortná ani s tým, keď o tom rozpráva Maťo, robí si z toho veľmi svojským spôsobom žarty a napríklad som pri ňom v zábere. Mám pocit, že to časť ľudí môže brať tak, že ak sa pritom neozvem, tak s tým v zásade súhlasím. Nemyslím si, že stále platí, že novinár musí mať okuliare, aktovku a usmeje sa len dvakrát za rok – na Vianoce a na narodeniny, ale nejaká serióznosť tam musí byť. Veľa hovoríme o tom, kde je hranica. Pre niekoho som ju prekročila už len tým, čo dávam na Instagram, a pre niekoho som ju ešte neprekročila. Zatiaľ som sa však nestretla s tým, že by mi niekto povedal, že s tým má u mňa problém.

Ani respondenti?

Nie, skôr sa z ich strany stretávam s pozitívnymi reakciami. Je to aj tým, že som bola najprv novinárka a s väčšinou som sa spoznala už predtým, čiže vedeli, čo som zač, čo odo mňa čakať, a že viem byť seriózna. Aj pri mojej talkshow musím byť v inej polohe ako redaktorka – uvoľniť to, zavtipkovať. No ja sa za zabávača nepovažujem. Ale robím v komerčnej televízii a hranice sú nastavené inak, ako keby som bola vo verejnoprávnej. V práci to nik nerieši, ale akceptujem, ak má niekto názor, že novinár má byť len novinárom, nerobiť veci pomimo. U mňa je to inak. Mala som o tom veľmi zaujímavú debatu aj s mojou najbližšou kamarátkou.

Akú?

V Česku je novinárka Emma Smetana, teraz pracuje v DVTV, predtým bola v Nove. Je aj speváčka, je veľmi aktívna na sociálnych sieťach, veľmi otvorene hovorí o sebe a svojom živote. Moja najlepšia kamarátka mi hovorila, že preto pre ňu už nie je Smetana taká seriózna novinárka. Ja som jej odpovedala, že robím niečo veľmi podobné, ale u mňa to tak nebrala. Myslím, že najmä preto, že mňa pozná a ju nie. Vtedy som zauvažovala, pre koľko ľudí môžem asi takto pôsobiť ja. Ja Smetanu ako novinárku akceptujem, neprekáža mi, že má cez deň rozhovor a večer koncert. Jej kredibilitu mi to nenarúša. Ale zrazu som videla, že niekto v mojom úplne najbližšom okolí hovorí, že jej to tak neverí. Pre cudzieho človeka môžem pôsobiť rovnako. Je to veľmi veľká téma. No zároveň verím, že ak chceme priblížiť reportáže či texty v dnešnej instantnej dobe  mladým, je dobré vedieť to „predať“. Niekedy aj cez seba. Veľakrát mi ľudia napíšu na sociálnej sieti, že si pozreli správy, alebo moju reportáž, keď som o tom informovala cez instastories. Aj toto považujem za cestu, ako dostať čoraz menej populárne televízne spravodajstvo medzi mladšie publikum.

Nie sú v Markíze skôr radi, že ste v bulvári, že vás ľudia poznajú?

Netlačia ma do ničoho. Aj keď mám rozhovory, ide to cezo mňa a ani o tom často nevedia. Spoliehajú sa, že viem odhadnúť mieru. Niekedy sa pri určitých veciach, pri ktorých mám pochybnosť, opýtam šéfredaktora, ale nehovoria mi, aby som robila zo seba cvičenú opicu a dávala sa niekde nafotiť. Aj oni vedia, že serióznosť sa dá veľmi ľahko stratiť. A neseriózny redaktor spravodajstva by mal byť oxymoron.

Čo vám osobne dáva Instagram?

Najrýchlejšie tam vidím reakciu na moju prácu. To vie niekedy veľmi pomôcť a vyváži to to negatívne. A dáva mi to marketingový nástroj, ktorým viem posúvať informácie, ktoré potrebujem. Pre mňa je to pracovný nástroj, nie je to moje hobby. Niekedy to vysvetľujem aj mojej rodine, že tam tie veci musím dať a nie je to o tom, že ma to baví. Takto prosto fungujem. Keď chcem dať ľuďom vedieť, akých mám hostí alebo kde bude moja talkshow, Instagram je na to veľmi dobrý nástroj.

Uvažujete o tom, že ste dlho nič nezverejnili na Instagrame a mali by ste?

Mám to v hlave. Ale keď som bola dva týždne na Srí Lanke, dávala som len veci, ktoré som mala naplánované, a dva týždne som tam nedávala nič osobné a nechýbalo mi to. Teraz si uvedomujem, ako Instagram funguje, ako sa veci ľuďom zobrazujú, a viem, ako často treba veci zverejňovať. Niekedy to ide prirodzene, niekedy sa musím potrápiť. Nie je mi prirodzené chodiť a hovoriť do instastories, nie je to pre mňa komfortné. Keď to robím, je to skôr z donútenia alebo preto, že treba niečo odkomunikovať. Nie preto, že sa mi to chce.

Na Instagrame máte 138-tisíc sledovateľov. Ako často vám chodia ponuky na platené spolupráce?

Často. Niekedy to je na dennej báze, ale raz za týždeň to je určite.

Pre Postoj ste povedali, že ponuky sú v takej výške, že všetky vaše pracovné úväzky sú nižšie ako to, čo vám ponúkajú. O aké sumy ide?

Nehovorím, že je takých ponúk 250. Ale pár veľkých, ktoré mi ponúkli, boli vyššie ako moje príjmy teraz. Ponúkajú niekoľko sto eur za to, že na Instastories ukážem ich produkt. Ak ma chcú ako ambasádora projektu, hýbe sa to v tisíckach eur. Ale nedostala som sa nikdy k finálnym vyjednávaniam, poznám len ich pôvodné ponuky alebo to, koľko dostávajú ľudia v mojom okolí. Ja to nerobím, keďže pracujem ako spravodajská redaktorka, preto som nikdy nebola na rokovaniach o konečnej sume. Ale mala som ponuku na päťciferné číslo za dlhšiu spoluprácu.

Ak si dnes pozrieme bulvárne médiá, veľká časť správ pochádza zo sociálnych sietí. Uvažujete nad tým tak, že ak niečo zverejníte na sociálnej sieti, bulvár nebude čakať pred vaším domom, aby nejaké fotky získal? Je to jeden z dôvodov, prečo toľko informácií zo súkromia zverejňujete?

Takto kontrolujem obsah ja. Dnes sa bulvárna novinárčina veľmi zmenila – stačí mať Facebook, Instagram a popísať, kto čo zverejnil. Veľa vecí dám na sociálnu sieť, lebo si poviem, že je lepšie, keď to dám ja, akoby som to mala niekde nájsť. Aj o tom, že som tehotná, som chcela povedať sama, ale predbehli ma. Chcela som, aby to bolo trochu viac v mojej réžii. Keď niekto napíše, že vyzerám ohavne a mám strašné šaty, je mi to jedno. Ale keď ide o intímnejšie veci, je lepšie, ak to má človek v rukách. Druhá vec je, že keď má niekto silné sociálne siete, nepotrebuje tak veľmi bulvár. Viem o Sit Down Stories informovať na Instagrame a nemusím byť závislá od toho, či so mnou urobí nejaký bulvár rozhovor a či mi to tam dovolí spomenúť. Toto bulvár podľa mňa cíti. Mám pocit, že prostredie sociálnych sietí je prajnejšie ako diskusie pod článkami v bulvári.

Nie je to tým, že ste viac na Instagrame ako na Facebooku? Stretávate sa tam s nenávistnými komentármi?

Na Facebooku nie som veľmi aktívna, nestíham to. Mám jednu sociálnu sieť, ktorej sa snažím venovať, teraz mám Youtube, a keby som mala dávať veci ešte na Facebook, zaberie to veľa času. Na Instagrame mám omnoho väčšie publikom. Hejty sú viditeľnejšie na Facebooku aj preto, že ich ľudia píšu do komentárov, na Instagrame to často napíše človek len do súkromnej správy a nik to nevidí. Instagramová komunita je zatiaľ menej hejtujúca, ale môže to byť len dočasné.

Ak prídu nenávistné správy do komentára, mažete to?

Nie. Zablokovala som za poslednú dobu niektorých ľudí, lebo štýl, akým komunikovali, bol pre mňa neprijateľný. Ale nerobím selekciu, čo tam ostane alebo nie. Väčšina zlých komentárov príde do správy, lebo keď to napíšu verejne, tak sa tam začne debata, kde ma mnoho ľudí obhajuje.

Odpisujete ľuďom, ktorí vám napíšu nenávistné osobné správy?

Kedysi som to robila intenzívnejšie. Teraz to nerobím. Počas posledných volieb sa nenávistné správy znásobili. Snažím sa byť apolitická, jediné, čo som podporovala, bola účasť. Matej však robil rozhovory s kandidátmi a podporovatelia niektorých kandidátov písali veľmi zlé komentáre aj mne.

Od kotlebovcov?

Aj harabinovcov a fanúšikov Martina Daňa. Kým sa Matej nezviditeľnil rozhovormi s kandidátmi, nedialo sa to tak intenzívne. Za posledné dva mesiace som zablokovala viac ľudí ako doteraz. Ani som nevedela, že sa to dá. S nimi sa nedá diskutovať, veľmi ľahko prídete na to, že ide o trolla – má nula priateľov a sledovateľov a sleduje tri profily. Ak mi niekto napíše, prečo som niečo urobila alebo že som to mohla urobiť inak, aj mu odpíšem. Ale keď mi niekto napíše, aby som zomrela alebo aby sa mi narodilo choré dieťa, alebo som skočila z okna, tam sa nemám o čom baviť. Negativite sa snažím teraz vyhýbať.

Pri politike vám prišlo najviac nenávistných prejavov?

Áno. Môj Youtube kanál je relatívne malý a nový. Nemám tam zatiaľ žiadne „hejty“. Boli len pod videom, kde sme s Matejom hovorili o najčastejších otázkach o prezidentských voľbách. Nemalo ani najviac videní, ale bolo najnenávistnejšie. Komentárov bolo asi 500 a vo veľkej miere boli negatívne. Tam ľudia prišli bojovať za antisystémových kandidátov. Nehovorím, koho podporujem a koho volím, ale sú hranice, keď poviem, že tohto by som už nevolila.

Prečo hovoríte o politike? Stojí vám to za to?

Stojí. A keď raz nebudem redaktorkou spravodajstva, bude sa asi aj posúvať hranica, čo ešte môžem povedať. Chcela by som o tom robiť viac videí, aj keď to vyvoláva búrlivú diskusiu. Chcem hovoriť o spoločensky dôležitých otázkach, politike, o riešení otázok, ktoré sa na Youtube tak často neriešia. Je to asi tým, že som staršia. Keď začínali Gogo, Expl0ited či Moma, mali 14 rokov. Teraz dospievajú a aj ich publikum dospieva, ale stále majú okolo dvadsiatky. Nemám rada, keď niekto degraduje ich obsah na Youtube, lebo treba vnímať, že spravili veľkú kariéru vo veľmi mladom veku a robia to, čo zaujíma ich publikum. Keď som prišla v 30-ke a môj muž v 37-čke, tak je jasné, že máme inú optiku a zodpovednosť. Ľudí, ako sme my, tam nie je veľa. Je na nás trochu ťarcha. Aj môjmu manželovi hovorím, že by mal Youtube využívať aj na otváranie verejnej diskusie alebo na spropagovanie dobrých myšlienok. Keď nás sleduje veľa mladých ľudí, treba hovoriť, o čom sú eurovoľby alebo voľba prezidenta.

Matej vás teda tlačí do Youtubu a vy jeho do politiky?

(smiech) Áno. Ale keď robil rozhovory s prezidentskými kandidátmi, bola som z toho nervózna.

Pomáhali ste mu s prípravou, viete o politike viac?

Áno, rozprávali sme sa o tom. Pri niektorých kandidátoch sme sa o tom rozprávali viac.

Pri ktorých?

Najväčšiu obavu mal z Mariana Kotlebu. Tam sa viac pripravoval. Ja som mu tvrdila, že by som sa viac zamerala na Štefana Harabina. Mali sme debatu, čo áno, čo nie. Ale nehovorila som mu do štýlu, akým to robil, ja by som to robila inak. Ale to je moja pozícia novinára. Ja by som si nemohla dovoliť to, čo urobil on. Bála som sa presne toho, čo potom prišlo – na jednej strane obrovské ocenenie, že to urobil, na druhej obrovský „hejt“. Lebo keď mal s niektorými kandidátmi hodnotový a morálny rozpor, tak sa ich samozrejme nepýtal, aký mali víkend.

Ale riešil napríklad to, prečo na vás útočí a ako sa k vám správa Martin Daňo.

Pri Martinovi Daňovi som mala veľmi zlý pocit, lebo on pritiahol do debaty moju osobu. Matej s tým neprišiel. Aj som Maťovi hovorila, aby to nerobil osobným. Bavili sme sa o tom, aby riešil novinárov všeobecne, na to, prečo sa niekomu vyhráža roxorovými tyčami, ale nech do toho neťahá mňa, lebo sa to dá zneužiť. Martin Daňo to urobil, dotiahol do toho mňa, začal Matejovi hovoriť, že aj tvoja žena je takáto novinárka, a už sa rozhovor zvrhol a vyzeralo to, že si s ním Matej vybavuje osobnú krivdu. Vôbec to tak nie je. Matej deň pred rozhovorom ešte nevedel, že sa s Daňom poznám. Ja doma nehovorím o tom, kto sa ako správal v parlamente. Vtedy som si hovorila, či to Maťovi bolo treba. Na jednej strane niečo dobré urobil, dokonca ho citovali aj seriózne médiá, lebo vytiahol z kandidátov veci, ktoré sa iným nepodarili. Na druhej strane mnohé reakcie boli veľmi zlé. Ale už sme to nejako obaja prekonali.

Rozhovory pred parlamentnými voľbami teda nebude robiť?

V rámci zachovania môjho psychického zdravia by som bola proti tomu, aby ich robil. Ale on má svoju hlavu a ja nie som jeho tútor.

Je lepší manžel alebo Youtuber?

(smiech) Maťo je najlepší manžel zo všetkých svojich aktivít. Veľmi si ho vážim ako moderátora, ale je lepší manžel.