Denník N

Bazmek v parlamente

Stanislav Mizík z ĽSNS. Foto – TASR
Stanislav Mizík z ĽSNS. Foto – TASR

Poslanec Mizík a jemu podobní sa dokážu povzniesť nad maličkosti, akými sú zdanlivo nezlučiteľné postoje. Ich cieľ je lákavejší: moc postavená na bezvýhradnej poslušnosti jedinému vodcovi a jedinej idei.

Za Kotlebovu stranu sedí dnes v parlamente pätnásť poslancov. Keď si pomyslím, že títo junáci sú to najlepšie, čo táto strana vie Slovensku a svetu ponúknuť, tuhne mi krv v žilách. Aké však bolo moje zdesenie, keď som sa minule lepšie prizrel výkvetu tejto strany a v tej kytici nekultúrnych rastlín som zazrel tvár svojho spolužiaka z vysokej školy.

Povešiame vás!

Volá sa Stanislav Mizík, študovali sme spolu v osemdesiatych rokoch slovenský jazyk, literatúru a výtvarnú výchovu v Prešove. Viem, že potom učil, ale nič viac som sa o ňom za tie roky nedozvedel, teda ak nerátam to, že po Novembri patril v Košiciach medzi (znovu)zakladajúcich členov SNS a že po jednej stretávke, na ktorej som nebol, ale poslal som spolužiakom pozdrav, v ktorom som sa snažil odľahčene spomínať na každého spolužiaka jednotlivo, opitý volal k nám domov a žiadal moju manželku, aby som to, čo som v tom pozdravnom texte napísal o ňom, odvolal. Zavolať mne sa neopovážil. Neviem, či vytriezvel a zabudol na to, alebo si svoje vyhrážky nechal na neskôr.

Lebo to je pravý dôvod môjho zdesenia – už vtedy, v osemdesiatych rokoch minulého storočia sa svojim spolužiakom, ktorí sa domáhali názorovej plurality a zavádzaniu demokratických princípov riadenia spoločnosti (slovník perestrojky), vyhrážal tým, že nás nechá povešať. V Košiciach na Hlavnej ulici už raz takých, ako ste vy, vešali, vykrikoval nám opakovane. A keď sa dostaneme k moci, povešiame aj vás! Áno, na stromoch lemujúcich košickú Hlavnú ulicu príslušníci Šípových krížov, takzvaní nyilasyovci, alebo aj szalasyiovci, ktorí vládu nad mestom prevzali koncom roka 1944, v januári 1945 obesili dvanásť odporcov nemeckého, respektíve maďarského fašizmu.

Spolužiak Stanislav Mizík sa podľa neho k peknej predstave košickej Hlavnej ulice vracal zakaždým, keď sa mu minuli rozumnejšie argumenty. Teda prakticky na konci každej debaty o tom, čomu sa aj dnes hovorí politika. Boli sme naivní a smiali sme sa mu, jeho vyhrážka nám pripadala naivne nafúkaná, najmä v spojení s tým, že na všetkých ostatných hodinách len letargicky podriemkaval v zadných laviciach a popíjal bowles – bol to vtedy asi taký hit ako dnes redbull, ibaže ten okrem višní v presladenom riedkom alkohole žiadne iné povzbudzujúce prostriedky neobsahoval.

Kropotkin, Hitler, dvojkríž

Aby som profil svojho naozaj výtvarne striedmo nadaného spolužiaka zhrnul a dokončil, patrí sa spomenúť, že sa necítil byť Slovákom, ale Košičanom, sám seba považoval za trockistu a leninovca, jeho milovanou historickou postavou bol Bakunin, okrem iného pôvodca tvrdenia považujúceho náboženstvo za kolektívne šialenstvo. Imponovalo mu aj anarchistické knieža Kropotkin, no jeho idolom bol – Adolf Hitler. K tomu sa však priznával len v stave opitosti a na vysvetlenie dodával, že mu imponuje predovšetkým preto, ako rázne a metodicky riešil cigánsku otázku, a súhlasil s ním aj v tom, že Slovania, a teda aj Slováci sú podradná rasa.

Jeho najmilovanejším a najčastejšie používaným slovom bola z maďarčiny pochádzajúca nadávka – bazmeg, hoci po maďarsky inak nielenže nehovoril, ale ani nevedel. Priveľa protirečení na jedného človeka? Nuž, práve preto sme ho nebrali vážne.

To, čo poslanec za Kotlebovu stranu Naše Slovensko Stanislav Mizík predvádza v parlamente dnes, má všetky črty a znaky starého dobrého Bazmeka (tak sme ho poslovenčene volali) a pribudli ďalšie. Neviem, kde sa v ňom odohrala metamorfóza, vďaka ktorej sa teraz zaklína presvätým slovenským dvojkrížom, stojacim na posvätnom trojvrší, a ministra zahraničných vecí za to málo, čo Slovensko konštruktívne a zodpovedne urobilo vo veci migračnej krízy na parlamentnej pôde prezýva idiotom a nemeckú kancelárku babou-jagou. Možno sú to vedľajšie príznaky dlhodobého požívania podradného alkoholu kombinovaného s višňovým kompótom a možno sú príčiny jeho transformácie hlbšie a ďalekosiahlejšie.

Úzkosť, strach, zahanbenie

Na Stana Mizíka som si opäť spomenul v pondelok. Pozvali ma na besedu do Banskej Štiavnice. Kvôli historickému románu Nedeľné šachy s Tisom. Najskôr do nádhernej budovy Strednej priemyselnej školy Samuela Mikovíniho a následne do Antikvariátiku na Trojičnom námestí. Obe besedy boli príjemné, hoci na prítomných bolo vidno, že sa za svojho župana hanbia (to tí v Antikvariátiku), alebo o širších a hlbších súvislostiach jeho politických názorov temer nič nevedia (to tí v škole). Z jedných aj druhých sálala akási bližšie nešpecifikovateľná, no neprehliadnuteľná úzkosť, pocit neurčitého strachu a dokonca aj zahanbenia.

Nebyť tréningu z čias mečiarizmu, či skúsenosti s atmosférou poznačenou pocitom nezavineného previnenia z návštevy u kubánskych disidentov pred desiatimi rokmi, možno by som si tú čudnú atmosféru panujúcu v Banskej Štiavnici ani nevšimol, ani neuvedomil. Ale bola tam a ja som si spomenul na svoje študentské roky, na naivitu a odhodlanie, s ktorými sme sa domáhali kozmetických úprav socializmu.

Zároveň sme však silno vnímali pocit spoluviny vychádzajúci z prostého faktu, že sme voči moci bezmocní. Nič nám vtedy nehovorili myšlienky Václava Havla o moci bezmocných. Mašinéria boľševickej moci sa zdala byť neporaziteľným perpetom mobile a my sme sa od hanby, že sme voči nej takí bezradní, zmohli akurát tak na pivné reči.

Ako to vysvetliť mladým?

Pocit previnenia a zahanbenia Banskoštiavničanov, ako som vydedukoval z rozhovorov a nimi samými nastoľovaných tém, prezrádzal, že fašista na poste župana ich omína. Zahanbuje. Ale neprekvapuje. Veď hovorí tak rozumne. Nepriateľa a problémy pomenúva jasne. Riešenia ponúka na počkanie.

A tí starší sa ma pýtali – čo urobíme s týmito našimi mladými? A tí mladí sa nepýtali nič, ale z do seba zahľadeného nezáujmu sa prebrali, až keď som sa im začal vyhrážať tým, že im zakážem cestovať. Jednej slečne som povedal, že ju v lete nepustím do Talianska. Nič proti nej nemám, urobím to len preto, že môžem. Že mám na to pečiatku. Napochytre vystrúhaný názorný príklad zabral. Mohli sme sa začať rozprávať. O tom, že informácie a vedomosti nie sú to isté. O zodpovednosti za život naplnený múdrosťou smerujúcou k pravde. O slobode prejavu a zodpovednosti za jej zneužívanie. O mnohých iných veciach. Na literatúru ani nedošlo.

Prítomní dospelí mi môj postup odobrili. Pridali vlastné pozoruhodné postrehy, skúsenosti a návrhy. Zarazilo ma len jedno. Zaujali pozíciu, z ktorej vyplynulo, že tým, že v otázke škodlivosti Kotlebu a jemu podobných majú jasno, si už svoju občiansku povinnosť splnili. Čo urobíme s tými mladými? Ako im vysvetlíme, že ich podvádza a sľubuje nesplniteľné?

Ale vec nestojí takto. Nebezpečenstvo nikdy nepominulo len preto, že sme si ho nevšímali. Fašista a totalitne mysliaci človek je síce mentálny príbuzný zanedbaného trucujúceho decka, ale kým dieťa môže zo svojho kapriciózneho správania sa vyrásť, celoživotne nedospelý dospelý vykazujúci potrebu utiekania sa k nedotknuteľnej formálnej autorite, vláde silnej ruky a neschopný prijať, že legitímny je aj svetonázor nestotožňujúci sa s jeho trivializovanou predstavou o riešení problémov nášho sveta, dostane vďaka nášmu mlčaniu či nevšímavosti krídla a anjelské perute to nebudú.

Tak do práce

Zdesenie ma premklo, keď som si uvedomil, že ten kuriózne dubiózny Bazmek, dnes poslanec NR SR Stanislav Mizík bol už vtedy, počas seminárov z dejín medzinárodného robotníckeho hnutia, niekoľko konských dĺžok pred nami. Takticky aj strategicky. On a všetci jemu podobní sa dokážu povzniesť nad také maličkosti, akými sú zdanlivo nezlučiteľné postoje – nekritické zbožňovanie Maďarov ráno a velebenie Slovákov večer, zatracovanie viery v Boha a náboženstva pri jednom stole a prisahanie na symboly kresťanstva pri druhom.

Pochopiteľne. Ich cieľ je zrejmý. Lákavejší. Moc postavená na bezvýhradnej poslušnosti jedinému vodcovi a jedinej idei. Hlboká vnútorná neistota opancierovaná neochvejným presvedčením o vlastnej pravde. Vápenatá telesná schránka namiesto chrbtice. Pancier namiesto charakteru. Ako hmyz. Ako šváby. Mimochodom, tie vraj ako jediné majú šancu prežiť nukleárnu katastrofu.

A my? Zástancovia naivnej demokracie a bľabotavej plurality? Dokedy sa budeme tváriť, že ak máme vo veciach jasno, tak to ako občiansky postoj stačí? Dokedy budeme dúfať, že s mizíkovskými bazmekmi urobí poriadok za nás niekto druhý? Dokedy budeme čakať, že to za nás vyrieši premiér, parlament, prezident a čo ja viem, kto ešte? Dokedy budeme namiesto uskutočňovania reálnej a štandardizovanej politiky strácať čas zakladaním nekonečného množstva frakcií, platforiem, think-tankov, občianskych združení a strán jedného muža?

Bazmekovci majú naozaj obrovský náskok a silné mobilizačné inštinkty. Oni vedia, kto je ich nepriateľ. Vedia sa zomknúť. Vedia zaútočiť. Že sa nám zdajú byť smiešni a hlúpi? Možno nás smiech prejde, keď sa najbližšie ocitneme na košickej Hlavnej ulici. Stromy, ktoré ju lemujú, sú naozaj pekné.

Nie, nechcem nás strašiť. Len som sa potreboval podeliť o jednu svoju nočnú moru. A o presvedčenie, že hoci stredoškoláci v Banskej Štiavnici majú dejepis iba prvé dva roky štúdia, aj to len po jednej hodine týždenne, to, že sa dejiny opakujú, nie je len ich problémom. Ako povedal Marcus Aurelius: za synove zlyhania nesie zodpovednosť jeho otec. Tak do práce, priatelia. Lebo sa ani nenazdáme a budeme môcť akurát tak skonštatovať, že sme sa porazili sami.

Teraz najčítanejšie