Michal Hvorecký
Autor je spisovateľ
V štvrtej vláde Roberta Fica sú prvýkrát v histórii Slovenskej republiky dvaja neofašisti. To predstavuje epochálny zlom. Neofašisti už mali svojho župana v najväčšom samosprávnom kraji. Viackrát sa dostali aj do parlamentu. Krátko sa v Národnej rade uvažovalo o ich bojkote, ale zanedlho sa spoločne s nimi hlasovalo prvýkrát, potom desiatky a nakoniec stovky ráz.
Najviac s nimi spolupracovali poslanci Sme rodina a OĽaNO, ale ochotne ich legitimizovali aj Hlas a Smer. Najmä keď išlo o prísnejšiu kontrolu ženskej vulvy alebo možnosť babrať sa v súkromí osôb, ktoré sa vymykajú z normy bieleho politického katolicizmu.
Neofašisti sa v našej slabučkej demokracii bleskovo cítili ako doma a s vervou sa pustili do jej rozvracania zvnútra, pričom sa mohli spoľahnúť na plnú podporu totalitného Ruska. Dokonca sa zúčastňovali na akože protifašistických demonštráciách, zamyslene posedávali pri zradikalizovaných bývalých sociálnych demokratoch a rečnili o mieri, za čo im podporovatelia ruskej genocídnej vojny tlieskali.
Prisvojili si bájnu tému tradičnej rodiny – v ich vlastnom súkromí to zväčša znamená vilu za hranicami a potomstvo v cudzine alebo v elitnej súkromnej škole –, pod ktorej zámienkou naplno rozvinuli svoje nenávistné politiky. Máločo im ide tak ako strašenie más a zasahovanie do integrity slobodného človeka. Hranice toho, čo sa smie verejne povedať nahlas, sa sústavne posúvali až do terajšieho extrému.
Najnovšie neofašisti demontovali Slovenskú národnú stranu priamo pred očami jej vedenia a členov takým spôsobom a tempom, že sa jej zmätený predseda, tvrdý oriešok aj pre skúseného logopéda, nezmohol na slovo. Robert Fico a Peter Pellegrini zverili vo vláde neofašistom slovenskú kultúru a prírodu. To je osudná chyba a nehorázna nezodpovednosť. V období klimatickej katastrofy sa rezort životného prostredia dostáva do rúk ľudí, ktorí popierajú elementárne vedecké fakty. Rudolf Huliak nechce ekonomiku obetovať klimatickej kríze, čiže aj v období šiesteho vymierania – od roku 1900 sme prišli o 400 druhov stavovcov, čo je 114-krát rýchlejšie, ako by malo – máme vraj predovšetkým hospodársky rásť. Aj by som sa zasmial, keby to nebolo do plaču. Slovensko sa síce už v Parížskej dohode formálne prihlásilo k nutnosti súrne chrániť klímu a znižovať emisie, ale v skutočnosti pre stanovené ciele nerobí skoro nič. Sme štvrtý najväčší dovozca fosílnych palív z Ruska v Európe! Naplno pokračuje odlesňovanie, zaostávame v recyklácií odpadov, namiesto rozvoja obnoviteľných zdrojov sa oslavuje nový atómový reaktor, rušia sa vlakové trate a tretina železničných spojov.
V oblasti kultúry si ťažko predstaviť, akú víziu a rozvojový plán má neofašistka pre tri štátne vedecké knižnice, Slovenské centrum dizajnu či Divadelný ústav a mnohé ďalšie inštitúcie kreativity a pamäti. No som presvedčený, že slobodná tvorba pani Martinu Šimkovičovú síce ťažko, ale predsa dajako prežije, pretože ľudská tvorivosť sa udržala a rozvíjala aj v oveľa horších podmienkach. No očakávam frontálny útok na verejnoprávne médiá, ktoré sa v Maďarsku aj Poľsku stali hlavnými nástrojmi štátnej propagandy. S klamstvom ako hlavným pracovným nástrojom nazbierala pani ministerka od roku 2015 veľa skúseností. Jej extrémistické názory nie sú zďaleka také insitné ako jej fušerské maľby. Ale prežije slovenská príroda náhradného „huliaka“ Tarabu? Ďalšie štyri roky sa bude radovať mocná drevárska, fosílna a poľovnícka loby, ale pre krajinu medzi Tatrami a Dunajom aj planétu Zem to bude znamenať fatálnu stratu času, keď sme ešte mohli pribrzdiť desivý nárast globálnej teploty pod dva stupne Celzia.
Našťastie, na Slovensku sa prakticky nenájde problém, ktorý by sa nedal zvaliť na novinárov. Kritici odteraz zostanú za dverami, iba prisluhovači vojdú dnu, aby počúvali a pritakávali. O úspechoch vlády sa bude informovať predovšetkým na spriaznených barbarských weboch so zapnutým CAPS lockom. Dvaja neofašisti sa stávajú ministerkou a ministrom. Neďakujeme vám, páni Robert a Peter.
